OD PRANOSTÍK K MODELOM
Dokážeme raz predpovedať počasie stopercentne?

Eugen Lexmann

Voľakedy som lietanie na klzákoch prirovnal k horolezectu. Nemal som na mysli skutočnosť, že aj horolezci, hoci nechtiac, si občas zalietajú, ale že oba športy sa vykonávajú v prírode, bez divákov, kde si každý svoju úlohu musí dokončiť sám. Nadpisom avizovanú tému som vybral pre inú podobnosť, že oba športy sú pôvodne letné, a teda že v tomto období sa môžeme venovať aj témam na dlhé zimné večery, ktoré priamo s lietaním nesúvisia.

Počiatky súčasnej meteorológie sú spojené so všeobecne známymi menami - Galileo Galilei, Blaise Pascal, Anders Celsius, Evangelista Torricelli a ďalšími, ktorých objavy a vynálezy umožnili merať meteorologické prvky, tlak, teplotu a vlhkosť vzduchu. V druhej polovoci 16. storočia sa už začínali robiť sústavné meteorologické pozorovania. Ich výsledky upresňovali už známe poznatky o klíme v rozličných častiach sveta, na predpoveď počasia sa nedali využiť nielen preto, že ich bolo málo, ale najmä preto, že sa nevedelo ako. Astrológovia však boli presvedčení, že počasie je ovplyvňované konšteláciou hviezd. V roku 1654 napísal Mauricius Knauer, opát kláštora v Langenheime príručku s názvom: "Praktický každoročný kalendár, t.j. trvalý domáci kalendár, podľa ktorého ročné počasie spoznať a z jeho podoby víno a poľnohospodárstvo s úrodou a úžitkom pestovať i neúrodné roky spoznať a nadchádzajúcej núdzi predísť možno. Určené pre Franky a zvlášť pre kláštor Bamberg". Knauer veril na 7 "vládnúcich" planét, a teda že počasie má sedemročný cyklus. Zrejme podnikavý lekár z Erfurtu Christoph Helwig, ktorému sa po približne štyridsiatich rokoch dostala táto príručka do rúk, prisúdil Knauerovým poznatkom všeobecnú platnosť, extrapoloval sedemročný cyklus na ďalšie roky a vydal "Kuriózny kalendár, ktorý platí na storočie 1700 od narodenia Krista, to je do roku 1800". Príručka, ktorá sľubovala predpoveď nielen na rok, ale na celé storočie, išla rýchle na odbyt - stala sa "bestsellerom". Ľudia však aj bez prístrojov pozorovali počasie a jeho prejavy v neživej a živej prírode, od tvaru oblakov, rôznych optických javov (kruhy okolo slnka mesiaca, zafarbenia zore) až po správanie sa živočíchov. V týchto javoch hľadali súvislosti a znaky pre očakávané počasie, nielen na hodiny a dni, ale aj na celé sezóny. Ľudové pranostiky mávali pre ľahšie zapamätanie veršovanú podobu. Ďalší a ďalší vydavatelia inovovali Helwigov úspešný storočný kalendár - jednoducho posúvali Knauerov sedemročný cyklus, dopĺňali publikácie o ľudové pranostiky z rôznych končín Európy, o údaje o východe a západe slnka a mesiaca aj o rôzne populárno vedecké pasáže, vysvetľujúce javy v ovzduší a tak sa popri pravdivých poznatkoch zakoreňovali aj mnohé omyly. Prvým z nich bolo presvedčenie, že počasie sa opakuje po sto rokoch, ďalší, že počasie ovplyvňuje konštelácia hviezd a planét. Aj dnes sa napríklad ešte hovorí, že keď ide Mesiac do splnu, býva ustálené, málooblačné počasie. Pravda je však taká, že pri bezoblačnom počasí si spln všimneme, pri zamračenej oblohe nie. Ak niekto tomuto argumentu neuverí, nech uváži, či je pravdepodobné, aby raz za 28 dní prevládalo na celej Zemi bezoblačné počasie. Väčšina poveternostných pranostík vyjadruje vlastne určité klimatické charakteristiky - priemerný dátum nástupu mrazov, búrok, topenia snehu atď. alebo vrcholu leta, zimy a podobne. Tieto pranostiky, pokiaľ nie sú "dovezené" z inej klimatickej oblasti, sú pravdivé. Približne pravdivé sú pranostiky vyjadrujúce tzv. singularity, t.j. viac či menej pravidelne sa opakujúce "výkyvy" počasia. Najznámejšie z tejto skupiny sú pranostiky medardovské a o babiom lete (pozri Adrenalín č. 5/98). Prakticky bezcenné sú tzv. "kompenzačné" pranostiky, ako napríklad známe katarínske, aj keď ich neaplikujeme rigorózne na 25. novembra. Normálne býva na Vianoce určite chladnejšie ako koncom novembra. Ale je pravda, že často býva mrazivé počasie už koncom novembra, aj to, že okolo Vianoc dochádza občas, či často k otepleniu. Neplatnosť katarínskej pranostiky dokážem nemožnosťou dokázať ju štatisticky. Problém je v nejasnosti. Čo je to "na ľade"? Stačí, aby mrzlo v noci, alebo musí byť celodenný mráz? A podobné je to aj s výrazom "na blate". Ak by sme aj túto nejasnosť nejako vyriešili (aby som nemusel robiť tú štatistiku), skúsme pranostiku aplikovať regionálne a použiť logiku. Predstavme si, že na Katarínu v Poprade mrzne a v Bratislave je "na blate" - takáto situácia je veľmi pravdepodobná. Podľa pranostiky by potom na Vianoce malo byť v Bratislave mrazivé počasie a v Poprade teplo - takáto situácia je zasa veľmi nepravdepodobná. Predpokladám, že čitateľ mi už bez dokazovania uverí, keď poviem, že "prognostické" pranostiky, podľa ktorých by charakter počasia v jednotlivých dňoch mal určovať charakter počasia napríklad celých nasledujúcich mesiacov, sú úplne bezcenné. Od čias Galilea plynuli storočia, fyzici postupne položili základy termodynamiky, aerodynamiky, rozvinul sa matematický aparát, ale pokial šlo o predpoveď počasia, stále sa vydávali storočné kalendáre. Praktické uplatnenie telegrafu v minulom storočí umožnilo zostavovať prvé synoptické mapy, to bol veľký pokrok, ale meteorológovia nevedeli tieto mapy ešte plnohodnotne využiť. Úloha synoptickej prognózy sa obmedzovala na prognózu tlakového poľa, lebo sa predpokladalo, že barický reliéf úplne určuje poveternostné pomery. V prvej polovici minulého storočia nemecký meteorológ H.W. Dove vyslovil predstavu, že všetky poveternostné javy v našich šírkach vznikajú výmenou a "zápasom" vzdušných prúdov rôznych vlastností a rôzneho pôvodu. Avšak v dobe, kedy prevládala štatistická klimatológia a izobarická synoptika, túto predstavu nikto ďalej nerozvíjal. Približne o štyridsať rokov neskôr, anglický námorný dôstojník Robert Fitzroy naväzujúc na Doveho predstavy uviedol výsledky štúdia vzduchových hmôt, ktorých stretávanie v miernych zemepisných šírkach je príčinou vzniku cyklonálnych porúch. Fitzroy vydával už pomerne úspešné predpovede, ale po jeho predčasnej smrti v roku 1865 sa výskum v tomto smere opäť prerušil. Dokončenie v budúcom čísle.