Na účet víťaza

Jožo Kolibár

Posledný augustový deň bola nedeľa. V Košiciach nevyzeralo, že by sa dalo lietať na okolí, preto sme sa spolu s Ferom Kleinom, Robom Háberom a Lacom Shwarzom vybrali na Klenovec. Peter Tóth z Hnúšte avizoval perfektné počasie a on zvykne mať v tomto pravdu. Okolo poludnia sme už rozbaľovali náradie na štarte Petošovo. V sedle Chorepa sme nadviazali rádiový kontakt s Petrovou skupinou, ktorá zostupovala zo Slopova a zorientovali sme šesticu maďarských pilotov, bezradne postávajúcich v sedle. Hore prifukoval severný vetrík a tak sme si povedali, že to zosvahujeme a potom budeme čakať na ten pravý stupák. Ciele boli jasné, buď trojhodinovka nad Klenovcom s prémiou 3.000 korún alebo pristátie v Rimavskej Sobote za 4.000. Alebo oboje?.. Navyše tu bolo ešte čosi. Fero, mieriac na moje preletové ambície a netušiac ako sa to skončí, cestou navrhol, aby víťaz financoval našu spoločnú cestu autom. Neurčito som prikývol. A dobre som urobil. Asi o pol jednej sme do toho skočili. Bol to však omyl. Vietor vôbec nebol na svahovanie. Naopak, bola to termika, ako sa odborne hovorí "ako sviňa" a chytili sme parádny mŕtvy interval. O desať minút sme svorne sedeli na lúčke pod svahom. Medzitým odštartoval Peter Tóth a mieril k sedlu, chytil stupák po chvíli bol nad Klenovcom a dával sa na prelet cez Hnúšťu na Rimavskú Baňu. Odštartoval i slovenský sprievodca Maďarov, a dlho sa vozil na akejsi prastarej šunke. Jeho spoločníci však akosi nemali odvahu. A tak som zakrátko štartoval znova. Za mňa sa okamžite zavesil Laco, ktorý sa Maďarom predstavil ako Fekete Lászlo. Lászlo urobil dobre, lebo ani som sa nestačil dobre rozhliadnuť, bol som v zdravom stupáku a tvrdo som to točil nad hory smerom na juh asi do výšky 1600 m n.m. Lászlo za mnou, urobil si osobný rekord. Pristál v Rimavskej Bani. Stupák sa skončil, tak som namieril na Rimavskú Sobotu. Porobil som nevyhnutné zábery a nad Lehotou n/R. som vytočil nad 1800 m. Začalo ma vytriasať, nevytočil som to ešte vyššie a to som mal. Dral som sa dopredu, začal sa súboj výšky a zvyšujúcej vzdialenosti. Krátko predtým som si na mojom spoľahlivom Exakte 28 zašil napevno trimy, lebo sa uvoľňovali a teraz sa ukázalo, aká to bola chyba. Nepomohlo mi ani šliapať do speedu, ale bojoval som ako sa dalo. Moja psychická dráma vrcholila s blížiacim sa cieľom. Nadletel som nad akúsi strojnotraktorovú stanicu, no výška mi nepribudla a cieľ sa blížil... Nakoniec som po 52 minútach letu pristál 200 m (slovom dvesto metrov) pred križovatkou hlavných ciest v v R. Sobote, ktorá určovala cieľ. Do výhry prestížnej ceny mi chýbalo iba 1 percento uletenej vzdialenosti - 22 km. Viac šťastia mal Fero, ktorý v ten deň nado mnou (dočasne) zvíťazil. Odštartoval pol hodiny po mne a jeho záverečnú etapu letu som sledoval zo zeme. Fero naletel nad temné Vrbovce, ktoré mali v sebe naakumulovaného ešte toľko tepla, že ho bezpečne poslali pod mrak a s výškovou rezervou doletel do Rimavskej Soboty. Šťastie mal aj Ľuboš Manica, urobil si osobný rekord a pristál vo Vrbovciach. Nakoniec sme sa všetci stretli v prvej krčme. V Teriakovciach. A tam sa začali oslavy na účet víťaza, Fera, ako to sám navrhol... Do Klenovca sa ešte určite vrátime. Lieta sa tu profesionálne, hodinovka vychádza na 4.000 alebo aspoň 1.000 korún. A je tam krásna príroda a príjemní ľudia. A niekedy vyjde aj počasie.