Ruské kolo po záhorácky

Jaro Takáč

Nedeľa uprostred júna, vyzerá to, že počasie opäť nevyjde, fúka silný severozápad. Ale krásne slnečné počasie a kumuláče, svižne plávajúce oblohou, mi nedajú pokoj. Obvolávam fanatikov, ktorých absťák z nelietania vytiahne so mnou do Sološnice. Väčšina chalanov z partie si už zvolila náhradný program, no aj tak som dvoch flígrov zohnal. Tesne poobede sme vyrazili. Sološnická lúka je na úpätí kopca Vápenná, tretieho najvyššieho v Malých Karpatoch, ale táto "cvičná" lúka je len na jeho úpätí. Má prevýšenie iba 60 m! Ale ak fúka ideálny vietor, dá sa tu svahovať, dokonca tu býva aj termika. Paradoxom je, že táto lúka by v prípade štartu niekde z vrcholu Vápennej tvorila vlastne pristávačku. Po príchode na lúku som mal zmiešané pocity, akoby na čosi upozorňovali. Po prvom jednoduchom zlete z dvoch tretín lúky, som išiel až zhora. Začal som svahovať 30-40 m nad štartom dostatočne vpredu od okraja lesa za chrbtom. Vyzeralo to v pohode, v podstate som lietal skoro bokom na vietor a tak som chalanom do vysieačky zahlásil, že to skúsim vyššie nad stromy. Bola to paráda. S narastajúcou výškou sa mi otvárala panoráma Malých Karpát. Bola výborná viditeľnosť až na druhú stranu, teda juhovýchodnú stranu Malých Karpát. Sledoval som aj hustý pás oblakov s tmavými základňami, ktorý sa tvoril ďaleko vpredu pred Sološnicou, križoval nad nami Karpaty a tiahol sa ďaleko niekam nad Trnavu. Chalani mi do vysielačky zahlásili, že dolu prifúklo a že z ich pohľadu som nasadil spätný chod. Výborne, otestujeme nastavenie speedu. Pri pokuse dostať hrazdu pod nohy som zistil, že je vyviazaná tak nakrátko pod sedačkou, že nemôžem dostatočne zdvihnúť nohy. Bránili mi v tom nožné popruhy. Preto som ich rýchlo odopol (ešte že som investoval do rýchloupínacích praciek!). Dlhý chod speedu som aj napriek mojim krátkym nohám zošliapol až nadoraz. Do tváre mi zafučal svieži vetrík a ja som vyrazil dopredu. Prírastok rýchlosti so speedom na mojom Esprite je až 10 km/hod. Svišťanie rýchleho letu mi rušilo iba vytrvalé pípanie vária. Aby som stúpal takto čo najmenej, stiahol som zároveň aj uši. Stále to však nestačilo. Stúpal som s plným speedom a zaklopenými ušami najskôr jeden meter a o chvíľu dva. S pribúdajúcou výškou som sa stále menej presadzoval dopredu. Keď som bol už 400 m nad štartom na úrovni hrebeňa za mnou, visel som približne nad rozhraním lúka, les. Dopredu to opäť nešlo, bolo treba rýchlo vyklesať do výšky, kde je prúdenie slabšie. Do vysielačky som chalanom oznámil, že došlo na B-stall, môj prvý na tomto padáku. Predtým som túto figúru používal iba cvične a dosť opatrne na inom padáku. Teraz však bolo treba konať. Chytil som béčkové karabíny a razantne, ale plynule stiahol až na doraz. Padák sa okamžite prelomil do véčka na chvíľu mi zmizol za hlavou, hneď sa však vrátil a stabilne sa tam držal. "Váááu" odvisielal som chalanom pomocou VOXu do vysielačky. To boli fukoty! Náklonom v sedačke zrovnávam polohu proti vetru. Pozerám pod seba na rýchlo rastúce stromy a prepočítavam čas vypustenia. Uvedomujem si nepríjemnú vec. Rútim sa síce dolu, ale zároveň dozadu po vetre, teda nad stromy ku svahu. Musím to vypustiť skôr ako som pôvodne počítal. Vypúšťam plynule. Chvíľa letu v sack-flugu a hneď zase letím. Mám výborný pocit. Celá figúra bola veľmi stabilná a bezpečná aj s prechodom do letovej fázy. Okamžite šliapem znovu do speedu. Presadzujem sa celkom v pohode, ale stále stúpam. Pridávam teda uši, stále stúpam. Snažím sa teda letieť trocha šikmo vľavo, aby som sa dostal spod toho pásu kumulov na okraj. Nepomáha to a stúpanie zosiľňuje. Znova som sa prepracoval nad hranicu lesa a lúky, ale som opäť vysoko a prestávam sa presadzovať. V duchu bojujem a nasadzujem druhé kolo. Púšťam uši a speed, sťahujem Béčka. Tentokrát ma to stáča bokom k vetru. Chybne to chcem korigovať miernym vypustením jedného popruhu. Ušlo mi to viac, ako som chcel. Polovica krídla sa rozbieha, druhá stojí. Počiatočné štádium negatívky. Okamžite všetko vypúšťam. Padák sa dostal na chvíľu predo mňa. Rýchlo ho stabilizujem a vysielam ďalšiu sériu citosloviec. Potrebujem ešte vyklesať a znovu nasadzujem B-stall. Nad stromami vypúšťam, tentoraz rýchlo. Padák s malým predbehnutím okamžite prechádza do letovej fázy. Zošliapavam speed, sťahujem uši a snažím sa dostať z dosahu pásu oblakov. Za pár minút som opäť vpredu a hore na vrchole kola. Nasadzujem tretí pokus. B-stall. Tentoraz vidím že som už ďalej nad stromami ako predtým. Oznamujem chalanom, že taďiaľto cesta nevedie. Chlapi, letím na druhú stranu, do Orešian. Znovu speedujem + uši, tentoraz šikmo vpravo. Uvažujem nad taktikou preletu Karpát a rozmýšľam, či odmena, vypísaná v našom klube za prelet z Orešian na Záhorie platí aj v opačnom smere. Ako tak letím smerom k Plaveckému Podhradiu zisťujem, že v týchto miestach je vo svahu dlhý zvislý úsek bez stromov. Kalkulujem s núdzovým pristátím do svahu. Stále letím šikmo v pravo, keď vário prestáva pípať. Vytriešťam oči na display, začínam konečne klesať. Stále plný speed a uši, klesám už meter. Po nejakej minúte registrujem teraz blahodárny zvuk, vário bučí -2m/s. Čím viac klesám, tým viac sa presadzujem dopredu. Vypúšťam uši. V prstoch mi opäť prúdi krv a v tele optimizmus. Dostávam sa konečne nad lúky pred lesom v malej výške ( 30m nad štartom) na úrovni Plaveckého Podhradia asi kilometer od sološnickej lúky. Uvažujem o vhodnej pristávačke. Letím smerom k štartu, reku čo to dá a zvyšok odšliapem. Hoci som ďaleko od svahu v podstate nad rovinou, stále to drží a s tými 30 metrami dolietam naspäť na sološnickú lúku. Prežili sme zasa jeden super deň.