Vylezte z ponorky!

Inna Václavová

Hľadanie stúpakov a nekonečné krúženie nad Straníkom, sprevádzane frontstallmi a klapákmi, ma v poslednej dobe akosi prestalo zabávať. Chcelo by to zmenu! Aj Miloš začal špekulovať, kúpil si motor a stal sa pípidžákom. (PPG - power paragliding). Ja som chcela niečo rýchlejšie, dynamickejšie. Nejaké pípí nebolo nič pre mňa. Keď už motor, tak dva a poriadne turbo! A keď rýchlosť, tak fest! Objavila som SKY DIVING!

Óóóóóóóóóóch! Nasadnem do Turboletu L-410, vyveziem sa do 4000m, vyskočím a valím voľným štýlom celu minútu rýchlosťou 200 km/h. Oproti môjmu telu-superstíhačke sú ostatné lietajúce stroje o ničom. Balóny, rogalá, lietadlá -smiešne! Akoby ste chceli porovnať potápanie v teplom mori s okružnou jazdou v ponorke. Lietam na vlastnom tele, som sama sebe krídlami, výškovkou, smerovkou... Môžem si robiť čo chcem - padať dolu hlavou (headdown), baletiť (freestyle), surfovať na doske (sky surfing), skákať v skupine (RW) alebo len tak voľne plachtiť. Myšlienka aerobaletu sa zrodila v mojej hlave na leteckej výstave v Garmisch-Partenkirchene, kde som sa zoznámila s rakúskou aerobaletkou Anouschkou. Úplne posadnutá som sa vrátila domov a začala som kuť plány. Na Slovensku takéto niečo nikto nerobil a naviac som nemala licenciu. Až za pomoci chlapcov z teamu RELAX (reprezentanti SR) sa mi podarilo stať sa skutočnou sky-diverkou. Potom sa ku mne pripojil kameraman, ktorému sa myšlienka zapáčila a začali sme spolu skákať aerobalet. Kameraman a ja vyskakujeme naraz. Padáme vedľa seba a on natáča moju choreografiu kamerou na prilbe. Vôbec to nemá so mnou ľahké. V niektorých figúrach sa bočne posúvam, prepadávam dolu, alebo vyplávam dohora. Pri mojich choreografiách ma musí naháňať po celom nebi (aby som nebola v zábere príliš malá) a zároveň sa šikovne uhýbať (aby nedostal po nose). Výkon kameramana je veľmi dôležitý a dvojica sa hodnotí ako celok. Zbyňo (kameraman) má v aute cele štúdio, takže všetko čo natočí, môže hneď zostrihať a ozvučiť a my môžeme hneď pokochať a rozobrať celý zoskok. Potom po nociach na to pozerám, analyzujem, vymýšľam nové choreografie a nútim Miloša, aby sa nadchýňal mojím fantastickým, úžasným a dokonalým športom. (Ja sa na oplátku zase nadchýňam jeho vrtuľami, motormi a karburátormi!) Na letisku je výborná atmosféra a jednoduchá organizácia. Kto má v poriadku papiere, dostane registračnú kartu a už len nakupovať letenky. S licenciou "C" ste voľný! Môžete skákať čo chcete, kedy chcete a ako chcete, a mám podozrenie, že aj na čom chcete. Skáče sa na všetkom možnom: staré vyskákané šunky, stredné triedy až po ultramoderné šialenstvá (majú len 12 m2), ktoré sú tak rýchle, že sa mi stále zdá, že majú závadu. Výstroj je veľmi drahá. Komplet aj s prístrojmi vyjde nad 100.000,- Sk, plus za každý zoskok 4 stovky. Slovom, necháš tam aj posledne gaťe Nad počasím skákači tak nemeditujú, ako padáčkari na kopcoch. Bežne sa skáče v silnom vetre a pristáva sa v cúvaní (niekedy až za letiskom...) a to už nehovorím o skákaní popri cumulonimboch počas prechodu studenej fronty. Ja, odchovaná na hororoch o búrkačoch, som často pri pohľade z okna lietadla do poslednej chvíle neverila, že ľudia do toho pôjdu. A šli! Nielen že je to príšerne drahý šport, ale aj dosť nebezpečný. Človek tam nachladne ako nič. Mínus 15° C pri rýchlosti 200 km/h v ošiali voľného pádu nikto necíti, ale hneď po otvorení padáku vám začne tiecť s nosa, bolieť hrdlo a slziť oči. Pristanete s angínou ako hrom! Jediné, na čo si naozaj nemôžem zvyknúť, je plachtenie na tom miniatúrnom brzdiacom krídelku. Je to obratne a veľmi citlivé na termiku. Hovorim si: "Inča, veď si stará paragliderka. Zvládneš to!" A vždy tvrdnem od strachu, keď sa na tom rútim k zemi... ALE... Keď sa zíde správna parta, tak sa skákanie stáva ABSOLÚTNYM VRCHOLNÝM pôžitkom! Pocit "free falling" stojí za všetko! Keby ste to chceli skúsiť - obráťte sa na mňa (viete kam)! Priatelia, éto vsjo!