|
Kobarid - majstrovstvá Slovenska 1999 Maťo Škvarka Keď sa v decembri minulého roku rozhodovalo na športovej komisii o tom, kde sa budú konať majstrovstvá Slovenska, bol som za to, aby to boli augustové preteky na Chopku. Prišlo by na ne aj 40 ľudí a keďže počasie v tom období býva stabilné, možno by sa aj odlietali tri platné kolá nutné na vyhlásenie majstra. Preteky v Slovinsku som navrhoval zaradiť do prvej kategórie, aby si zberači bodov prišli na svoje a majstrovstvá Slovenska by neboli ochudobnené o pilotov, ktorí ešte nemajú kvalifikáciu C. Navyše preteky na Chopku bývajú veľmi dobre zorganizované a víťazi sú spravidla aj ocenení, na rozdiel od spoločných podnikov s Čechmi a Slovincami, kde sú Slováci len nič neznamenajúcim príveskom, platiacim mastné štartovné. Podobný názor mal aj Peter Mensák. Boli sme však prehlasovaní zvyškom športovej komisie, a tak sa medzi 120 Slovincami, Čechmi, Talianmi a Švajčiarmi ocitlo koncom mája v Kobaride aj 14 Slovákov. Bolo mi ľúto tých kamarátov, ktorí sa chceli majstrovstiev zúčastniť, ale z finančných (štartovné 130 DEM ) a administratívnych dôvodov (len piloti C) nemohli, ale neskôr som si uvedomil, že majstrovstvá v rámci medzinárodného preteku majú dve výhody. Za prvé - na takomto preteku sa musí lietať a titul sa nedá vytaktizovať, a za druhé - anulovanie výsledkov takéhoto preteku sa ťažko zdôvodňuje. V dvojdňovom predstihu som vyrazil plný očakávaní do Slovinska. Štvrtok. Štartovačka nad Gemonou, Taliansko. Na kopci ešte nie je nikto z domácich. O pol dvanástej rozbaľujem padák a štartujem. Po chvíli nachádzam úzky, ale veľmi silný stupák, ktorý končí o tisíc metrov vyššie v mraku. Táto oblasť je z leteckého hľadiska podstatne atraktívnejšia ako Bassano. Ostré , desiatky kilometrov dlhé hrebene v smere západ-východ sú vzorne zoradené jeden za druhým. Nie je problém odtiaľto odletieť 60 km na sever do Rakúska. Po hodine pristávam na štarte a spolu so mnou dve ružové opelichané Novy, ktoré do toho mezitým naskákali. Sú to Paolo, prezident miestneho klubu a Dario, miestny najlepší pilot, lietajúci bez prilby. Po chvíli štartujeme znovu. Dario mieri na východ. Pridáva sa k nemu jedna novučičká Omega 4. Letím za nimi. Jeden preskok cez dolinu a ďalej je to po hrebeni zadarmo. Nemám mapu a netuším, či sa moji noví talianski priatelia plánujú aj vrátiť, preto sa rozhodujem otočiť sa späť po 20 kilometroch. Fúka západná zložka, cesta nazad je ťažšia. Jeden zlom na hrebeni mi pri lete naspäť dáva zabrať. Po návrate sa dozvedám, že ten zlom bola hranica a bol som asi 6 km v Slovinsku, nad kopcom, z ktorého budeme na pretekoch štartovať. Letieť o desať kilometrov ďalej, zaletel by som do Kobaridu. Piatok. Tréningový deň. Štart proti silnému vetru, ktorý spôsobuje congestus nad hrebeňom. Asi tridsať padákov sa potuľuje sem a tam údolím. Nosí to skoro všade, nie je to však nábeh do búrok a darí sa mi chytiť sa do stúpania dokonca z výšky okolo 50 metrov nad zemou. Sobota. Prvé kolo. Ráno sa schádzame na pristávačke. Vývoz je však neskutočne nepružný a nie v cene. Každý pretekár musí zaplatiť 8 mariek alebo 700 toliarov a vezú nás autobusom do Sedla, kde čakáme na mikrobusy, ktoré nás po nemožnej hrboľatej zvážnici na tri várky vyvážajú na štart. Štart pretekov nie je na vrchole hrebeňa, ten ostane temer po celé preteky v mraku, ale na obrovskej strmej lúke v polovici jeho výšky. S rezervou sa tam všetci pomestia. Organizátori vypísali zúfalú trať s otočákom G - kostolom v Drežnici a vzdušným štartom na pristávačke. S otvorením okna sa musí kvôli poslednej várke polhodinu počkať do pol druhej, preto Tomáš Lednik, ktorý tlmočí nezrozumiteľnú slovinčinu do češtiny, nám oznamuje šibeničný termín. Aby sa zajtra stihli všetci vyviesť doobeda, zraz na pristávačke bude už o ôsmej ráno! Tí, ktorí niekedy boli na paraglidistických pretekoch, vedia, čo to znamená. Slabé podmienky pri Ladrskom vrchu nad Kobaridom nedovoľujú prakticky nikomu sa udržať a kolo je zrušené. Za minimálku, ktorá je tu stanovená na 20 km, sa dostali štyria a aby kolo bolo platné, musí za ňu zaletieť aspoň 20% pilotov. Nedeľa. O ôsmej sú piloti nastúpení a autobus nikde. Vývoz je však predsa o čosi rýchlejší, a tak sa môže štartovať už o jednej. Je nám jasné, že otočné body na mape sú tak blízko seba a základne tak nízko, že navrhnúť trať dostatočne dlhú na to, aby sa jej nezačal smiať absolvent kurzu B, musia ju organizátori zipsovať hore-dolu po hrebeni. Tak sa aj deje. Organizátori presunuli vzdušný štart na otočák I - kostol nad Kobaridom. Obľúbené G však ostalo. Potom sa letí na kopec nad tolminom H, zvaný sopka, potom na G, potom naspäť na kostol K pri Volarje a do cieľa na pristávačke. Spolu 57 kilometrov. Po otvorení okna máme hodinu času na odfotenie géčka a prílet nad šipku. Tak sa sto padákov pol hodinu musí tlačiť nad Ladrským vrchom. Dochádza k niekoľkým kolíziám s nemožne lietajúcimi Slovincami, našťastie bez následkov. Let k sopke a nazad je skoro bez problémov. Vrcholky kopcov sú v mraku a nosí celý svah. Problém vzniká pri druhom fotení bodu G. Nachádza sa totiž v mieste, kde z času na čas funguje veľmi silné lokálne údolné prúdenie, ktoré v ten deň ukončuje let mnohých našich pretekárov. Pavel Chroust pristál nešťastne do stromov, zlomil si nohu, a tým sa pre neho majstrovstvá skončili. Bohužiaľ aj tie svetové, na ktoré mal ísť o tri týždne. Mne sa darí z géčka včas uniknúť a dolietam do cieľa 27. v poradí. Nešťastný je Juro Antoška, ktorý takisto doletel do cieľa, ale zabudol odfotiť padák za letu a dostal za svoj výkon nulu. Pondelok. Základne sa trošku zdvihli a vidno to na vypísanej trati (K,I,O,G,P). Je síce kratšia, ako včerajšia, ale o to zaujímavejšia. Necelých 50 km. Jeden z otočákov (O) je však pri Boveci, v závetrí hrebeňa Polovnika, ktorý tvorí druhú severnú hradbu Kobaridu. Polovnik má výšku len 1700 metrov, má však veľhorský ráz. Jediný spôsob, ako sa cez hrebeň v daných podmienkach vrátiť, je obletieť ho tak, ako ho obteká Soča. Organizátori sa poučili zo včerajška a otočákom K, ktorý je ďalej ako G, predišli vytvoreniu tlačenice vo vzduchu. Šipku otvárajú hodinu a štvrť po štarte. Odhadli to presne. Fotím ju ako jeden z prvých päť minút po jej otvorení. Nasleduje preskok do steny Polovnika. Asi desať padákov sa začína hneď otáčať v slabom stúpaní. Nezdá sa mi to a radšej nasledujem dvoch Slovincov, ktorí, mierne stúpajúc svahujú ďalej. Vzápätí narážame na silný stupák a rýchlo výškou predstihujeme prvú skupinku. Po preskoku hrebeňa padáme strmo dolu. Vário bučí a ukazuje klesanie 7 m/s. Taktika je jasná. Na speede preletím dolinu, cestou odfotím otočák a nalepím sa na protiľahlé steny, podĺž ktorých nastúpam, obletím Polovnik a s výškou preskočím na jeho južnú stranu. Ďaleko na stenách už naberá výšku Milan Michna. Cestou však stretávam nečakane silné stúpanie, a tak svoj plán pružne mením. Nastúpam, čo to dá a stredom doliny letím na výbežok, ktorý vystupuje z vrcholu "V" z protiľahlých stien. Letím proti silnej údolke a k nasvietenému výbežku dolietavam s minimálnou výškou. Ten ale zafungoval a nasleduje 1000 metrov výšky zadarmo. Touto skratkou podstatne zrážam Milanov náskok a jeden Slovinec, ktorý tento manéver spravil predo mnou, ho dokonca dostihuje. Pred sebou vidím dve rozdielne taktiky preskoku na Polovnik. Milan odlieta prvý a letí stredom doliny v úctivej vzdialenosti od Polovnika. Slovinec naberá väčšiu výšku a letí na Polovnik priamo. Ja volím tretiu a najhoršiu taktiku. Nezdržujem sa naberaním výšky a letím tiež priamo na Polovnik. Premietam si, ako tu asi funguje údolné prúdenie. Vo sne by mi nenapadlo, že vietor bude kopírovať Soču a bude sa stáčať okolo Polovnika skoro o 180 stupňov. Pri Polovniku narážam na silný protivietor, ktorý ma stojí veľa času. Slovincovi to s výškou vydalo doletieť nad vrcholy hrebeňa a Milan sa vyhol dýze. Výhoda tých, čo to tu poznajú. Dotáčaním nutnej výšky sa prepadávam na štvrtú pozíciu. Druhý Slovinec priletel s výškou rovným letom a je kúsok predo mnou. Šliapem do speedu, hrebeň ma drží, takže s rezervou fotím G a mierim k cieľu. Z obavy, aby som nepreletel pásku príliš vysoko, zaklapávam uši, čo ma stojí rýchlosť a tesne pred páskou mi to natiera ešte jeden Slovinec. Milan doletel druhý, ja piaty. Týmto kolom sa dostávam na prvé miesto medzi Slovákmi, dokonca so slušným bodovým náskokom, keďže Juro Kleja pristál pri Boveci a Dušan Kultan doletel pásku pol hodinu po mne. Utorok. Základne sa opäť zdvihli, presahujú dokonca 2000 metrov. Fúka však silný východ, čo dáva tušiť problémy pri zachytávaní sa na Ladrskom vrchu. Trať je G, I, H, B, P - cieľ. Nový prvok v tomto kole je B - anténa na kopci Kuk, ktorý je na južnej strane údolia a ani v tréningu sa mi k nemu nepodarilo doletieť. Letím za silnou trojkou Dupal, Lednik, Michna,. Prví dvaja letia doprava a skúšajú sa zachytiť tam. Tomáš Lednik vzápätí pristáva. Naľavo vidím niekoľko otáčajúcich sa padákov. S touto výškou nemám šancu sa v tom stupáku zachytiť. Volím preto vlastný variant a bojujem medzi kobaridským vrchom a géčkom. Milan, ktorý je o 30 metrov vyššie, sa rozhodol letieť k vyznačkovanému stupáku, ale je tam neskoro. Po vyše hodinovom boji sa mi darí odfotiť štart a nabrať výšku. V priestore štartu sa už nenachádza skoro žiaden padák. Do cieľa sa ich už určite blíži aspoň 30. Pozerám na hrebeň naproti, nikoho tam však nevidím. Neskôr sa dozvedám, že tam ani nikto nebol, lebo skoro všetci skrachovali už na géčku a do cieľa doletelo len 5 z tých pár pilotov, ktorí ostali vo vzduchu bojovať spolu so mnou. Ja som skončil po odfotení H - sopky a Vilo Kubovčík doletel do cieľa. Za minimálku však nepreletelo dosť pilotov a kolo je zrušené. Streda. Je zamračené, hoci predpoveď na tento deň bola priam skvelá. Organizátori očakávajú, že sa predsa len vyjasní a vypisujú odvážnu zipsovaciu trať dlhú 61 kilometrov. Po štarte sa všetci zachytávame v stupákoch a v mrakoch letíme na Kobarid. Nikde ďalej však termika nie je a všetci pristávajú. Kolo je zrušené. "Šesťdesiatku sme ešte neleteli," poznamenáva trefne Dušan Kultan po pristátí. Štvrtok. Je vypísaná 93 km dlhá trať krížom-krážom po hrebeni (H,C,L,J,G,P). Nebude to veľmi hodnotná vzdialenosť, lebo podmienky na priame lety pozdĺž stien sú ideálne. Pôjde o čas a o nervy. Po prvý raz organizátori vypustili vzdušný štart, preto netreba pridlho otáľať. Po odfotení sopky letíme po hrebeni k ruinám na Polovniku. Štartovné pole sa za tých 40 kilometrov celkom slušne roztrhalo. Predo mnou letí kompaktné čelo, dvanásť padákov, s malým odstupom za nimi ja, ďaleko za mnou nikto. Zisťujem, že toto kolo nie sú preteky ale dostihy. Ak nechcem s čelom poľa stratiť kontakt, musím mať padák z dvoch tretín naspeedovaný. Letia úplne rovno, je im jedno, že klesajú. Rozhodujem sa letieť viac na istotu a kotol nad Drežnicou oblietavam s výškou popri stenách. Čelná skupinka sa zastavila a padáky sa roztratili hľadajúc stúpanie. Objavuje sa jeden záložák. Za tento výkon by mal mať automaticky nulu, pretože nepristál na padáku, na ktorom štartoval. Miestne pravidlá sú však nevyspytateľné a body sa dotyčnému v rebríčku objavili. Cestou nás čaká jedno zaujímavé skalné sedielko, ktorého vrcholky po oboch stranách sú skryté v mraku. Na rozdiel od normálnych poveternostných podmienok tu základne mrakov s pribúdajúcimi hodinami klesajú. Pomery sú tu také stiesnené, že sa všetci rad radom ponárame do mraku. Štvorcom päťdesiatkrát päťdesiat metrov prelieta naraz dvanásť padákov. Vytriešťam oči do hmly, či oproti niečo neletí. Podľa kompasu udržujem smer a po pár sekundách sme z toho vonku. Ďalej je let všeobecne dosť rozpačitý. Jedna chyba a strácam 20 minút. Pred záverečným doklzom som si nabral zbytočnú výšku a jeden padák sa ma v malej výške snaží podletieť. Letím plnou rýchlosťou, s rezervou ponad Ladrski vrch. Padák podo mnou musí letieť na kĺzavosť, teda pomalšie. Nad Kobaridom to nosí, ale v cieli predsa majú ďalekohľad, ktorým logo Motoroly na mojom MEEP-MEEPe určite uvidia. Prelietavam vo výške pásku, klesám ostrou špirálou a pre istotu prelietavam pásku ešte raz. Po pristátí si idem k zapisovačom skontrolovať, ktorý prelet páskou mi zapísali. Ďalekohľad im pomohol. Je to ten prvý. Juro Kleja doletel šiesty, Mišo Orolin pätnásty, ja šestnásty. Pásku dolietavajú aj Dušan Kultan, Peťovia Mensák a Hvorka a Reprezentant Kačmár, ktorý týmto svojím výkonom zažiaril skoro tak ako svojím minuloročným 44-kilometrovým FAI trojuholníkom. Dnes boli záložáky v permanencii a nešťastník Martin Kokeš, ktorý si už včera načal ruku pri páde hneď po štarte, si pri dopade dolámal obidve nohy. Hroutil pristál niekde v kopcoch a zakúsil rozdiel medzi padákovou a klasickou turistikou. Piatok. Vo vzduchu je totálna výšková labilita a dokonca snaha organizátorov dať zarobiť šoférom mikrobusov dáva prednosť zdravému rozumu. Kolo je zrušené. Sobota. Jednoznačne najlepší deň. Základne stúpli na 2300 metrov a je skvelá viditeľnosť. Vyše stokilometrová trať (F, kostol v Sedle, O, B, H, P) môže poradím riadne zamiešať. Letím dosť pomaly a v pomerne malých výškach. Na trati medzi Sedlom a Bovecom prelietavam Stol. Štartovačka nad Gemonou sa zdá byť úplne pred nosom. Pozriem lepšie tým smerom a vidím dve ružové Novy, ako si to mašírujú ponad Stol smerom na Kobarid. Dario a Paolo sa prišli pozrieť na naše preteky. Po nastúpaní osvedčených 1000 metrov zadarmo za Bovecom a dosiahnutí mraku nad Drežnicou kĺžem z výšky 2500 metrov ku bodu B. Dario a Paolo už sú ďaleko na ceste späť domov. Kuk je na okraji údolia, z ktorého vyteká vzduch ako rieka, ktorá všetkých, kto mohli nejako zasiahnuť do nášho poradia, splachuje na lúky po svojom úbočí. Len dvom Slovincom a Frantovi Pavlouškovi sa cestou podarilo dobiť sa výškou, otočiť B a doletieť do cieľa. Pre mňa to znamená, že na tento rok som majstrom Slovenska a som rád. Nedeľa. Česi majú vyhodnotenie majstrovstiev. Víťaz Milan Michna dostáva diplom, sandále a horolezecké lano. Lepšie ako nič, za tých 130 mariek. Konečné poradie MS: |
|