Záchranári.

Stromák Hríbik

Slovo záchranári vnímajú rôzni ľudia odlišne, môže im znieť ako sprofanovaný názov filmových manekýnov s nadprirodzenými schopnosťami, profesionálni adrenalínoví maniaci, pre ktorých sú filmoví kaskadéri nedorastenými príbuznými, posledná nádej, proste záchrana! Pre padáčkárov má záchrana niekoľko podôb odstupňovaných podľa závažnosti situácie, či schopnosti jednotlivca v svrab padnutého.. - Záchrana pri úraze, kedy je potrebné volať sanitku, či mixér (čítaj vrtuľník). - Záchrana padáčkára pri pristátí na vysokom strome, vedení a podobne, kedy nie je schopný samostatného zlezenia. - Samozáchrana vlastnými silami. - Nakoniec záchrana samotného padáku , ktorý ostal uväznený najčastejšie niekde v korune stromu. Prvá zo záchran prináleží výsostne profesionálom zo zdravotnej, horskej a leteckej záchrannej služby a jej členovia si určite na nedostatok činnosti sťažovať nemôžu a to aj pričinením nás lietavcov opadavých. (Treba si brať príklad z ihličnanov, tie neopadajú). Chcem sa zamerať len na oblasť samozáchrany, prípadne záchrany pomocou spolupadáčkárov. Prípady, kedy nastane táto situácia, pozná každý. Stačí silnejšie zafúknutie pri štarte a je tu stromovačka. Človek a stromy. Patrí to spolu a dobre to znie, tak ekologicky. Vraj kedysi naši prapredkovia zliezli zo stromov len preto, aby dosiahli pokrok na vyvinutie padáku a mohli sa na ne z výšky vrátiť, žiaľ, za ten čas zabudli po nich loziť. Nikdy, alebo málokedy je takéto pristátie na statnom košatci úmyselné. Ale už je to tu. Situácia ako vyšitá. Orešany. Sme ešte udýchaní po prudkom výstupe a na štartovačke nikto, alebo predsa? Kopec batohov s padákmi, ale bez ľudí. Ale nie. Sú na opačnej strane medzi stromami a pozorujú vtáčie hniezda, alebo veveričky? Zasa vedľa. Na vevericu by to bol poriadny klacek. Padák pekne prevesený cez korunu, na šnúrach adept na záchranu. Pod ním cca. 20 metrov, hladký kmeň a na zemi tucet kibicov. V takej situácii je každá rada drahá. Čo sa vlastne stalo? Vo vzduchu už boli asi dvaja. Začalo prifukovať a tak začali bojovať o presadenie sa. Jeden to vzdal a v dosť veľkej výške preletel kopec a pristál pri vodnej nádrži. Druhý bojoval. Uši, speed, a tak. Raz dopredu raz dozadu. Adept na záchranu, čerstvý absolvent kurzu s požičaným Bigom to chvíľu zasnene sledoval. Mal asi v úmysle len padák ponaťahovať a trocha vyklepať, ako sa nám po akcii zdôveril, keďže to podľa skúsených letové nebolo. A div sa, prvý pokus vyšiel na jednotku. Štart ako Challenger na mys Keneverel. Ale čo to? Kto tam dal spiatočku? Po pár sekundách vystriedalo prudké stúpanie prudké klesanie, či skôr pád v rotore. Ten ukončil až dotyčný strom. Nech žijú stromy! Bez nich by to bola záchrana pre profesionálnych zdravotníkov. Takto nastupujú pojmy ako solidarita, spolupatričnosť, kolegialita. Ostatne lietať sa aj tak nedalo, a tak bolo hlavnou úlohou a zábavou dať dolu padáčkára a padák. Čo k takej akcii je potrebné ? Veci, ktoré človek bežne vo vrecku nenosí. Horolezecké, či iné lano vhodnej dĺžky, pílu, sekeru, či iné bohu milé, ale stromom nie, nástroje. Len málo padáčkárov tieto veci vláči stále so sebou. Našťastie tam bol Vlado, čo býva neďaleko. V čase príchodu už bolo na mieste aj lano aj sekera. Lano bolo treba dostať najprv nad viselca, prevesiť cez rázsochu a ukotviť adepta. Na to sa najviac hodia elektrikárske mačky. A čuduj sa svete, boli. A tak som bol svedkom ukážkovej akcie, za ktorú by sa veru profesionáli nemali čo hanbiť. Ale čo keby tam nebol Vlado, čo potom? Od určitého času nosievam zo sebou pílu. Som rozhodnutý stať sa vlastníkom 30 metrov dlhej rep-šnúry, aspoň D4mm a potom ešte chcem so svojím známym, horolezcom, absolvovať kurz zlaňovania pomocou tejto šnúry. Teoreticky to už ovládam. Je potrebné spraviť polovičný lodný uzol a potom je možné povoľovať tenkú šnúru minimálnou silou. Praktické prevedenie je potrebné si ale najprv vyskúšať a nacvičiť kvôli bezpečnosti. Pri nezdare v dvadsaťmetrovej výške naostro by to začalo byť adrenalínové. Niekedy je ešte problém s padákom. Časť stiahnuť ide, časť nie. Šnúry sú prevesené tak, že je nemožné ich odvesiť bez odpílenia konára, prípadne celého stromu. Niekedy je to veľmi vhodná príležitosť na rozšírenie štartovačky, zainteresovaní určite vedia, na čo myslím. Jeden môj priateľ to v núdzi vyriešil jednoducho - zubami, vraj mu šnúra celkom chutila, ha ha ha. Sú aj iné spôsoby, ku ktorým je potrebný buď kľúč alebo kliešte. Rozmontuje sa karabína na padáku a šnúry sa uvolnia a samostatne stiahnu. Pre prípad pomoci človeku na strome bez tohto vybavenia by som doporučoval ešte luk a šípy, prípadne prak na vystrelenie rep šnúry. Táto samozáchranárska výbava môže byť zložená aj ináč. Miesto lana elektrikárske stúpačky a pod. Proste koľko ľudí toľko chutí. Hlavné ale je, nechodiť lietať sám. Pri preletoch používať vysielačku a mobil a mať v dosahu ľudí so srdcom Vlada. V prípade dobrého letového počasia môže obeť dopadnúť aj tak, že všetci sa ponáhľajú lietať a stromák si stromovačku vychutná veľmi dlho. Zvlášť, ak je povestný stromovaním vždy a všade. Je podstatné, aby sa človek na takúto situáciu pripravil hlavne materiálne pred lietaním. Ostať s holými rukami na dvadsaťmetrovom strome sám je asi nočná mora všetkých, čo majú predstavu o tom, čo hovorím. S rozširujúcou sa padáčkárskou základňou nastáva čosi ako odcudzenie sa. Počul som už na svahu vety typu "To je Trnavák? Tak nech ho idú zvesovať Trnaváci!" Bol to človek s egom stavaným na majstra sveta. Neprajem mu, aby túto vetu vyslovil niekto v súvislosti s jeho prešľapom. Heslo "pomôž si sám človeče aj boh ti pomôže" by som interpretoval takto: "Dnes pomôž Ty, zajtra pomôžu Tebe". Na stromákov lovu zdar.