|
Majstrovstvá Európy v závesnom lietaní Podbrezová 98 Matúš Škvarka Keď ma Anka Nociarová pozývala na majstrovstvá Európy, presviedčala ma, že akcia takéhto rangu v tomto športe na Slovensku ešte nebola a dlho už nebude, že sa to jednoducho oplatí zažiť. Mala pravdu. Do celého frmolu som vpadol 25. júla. V lopejskom "Manhattane", kde bolo organizačné centrum, to žilo. Nespočetné postavičky s nápisom "ORGANIZÁTOR" na chrbte pobehovali zdanlivo ako pri Brownovom pohybe. Všetko však bolo vopred dôkladne pripravené a riadené neviditeľnou rukou predsedu organizačného výboru Mariána Zimu a viditeľnou rukou duše celého podujatia Anky Nociarovej. Organizačný výbor, rozdelený na viacero komisií, už skoro rok riešil rôzne detaily, aby majstrovstvá prebehli hladko. Majstrovstvá, ktoré mali rozpočet 5 a pol milióna, sa konali v réžii Železiarní Podbrezová, ktoré celú akciu garantovali, organizovali a čiastočne aj finančne kryli. Ďalšiu časť rozpočtu napĺňala LAA SR v osobe jej prezidenta Dušana Švantnera, ktorý zabezpečil sponzorskú účasť niektorých veľkých slovenských firiem. Súbežne s majstrovstvami Európy bežal aj Pohár Podbrezovej. Keďže prišli pretekári aj zo zámoria, ktorí sa nemohli stať majstrami Európy, mohli vyhrať Podbrezová Cup. Denný program majstrovstiev bol nabitý. Ráno o 700 sa stretával organizačný výbor. O pol deviatej na briefingu team lídrov sa rozhodlo o disciplíne a nasledoval vývoz pretekárov a krídel na štart. Briefing na kopci, otvorenie okna, štarty pilotov. Nasledovalo zvážanie pilotov z rôznych krkahájov Rovermi a Áviami. Večer odovzdávanie filmov a v noci kontrola filmov a vyhodnotenie výsledkov. Na druhý deň ráno boli neoficiálne výsledky hotové. Kto chcel, mohol podať protest do určitého času, po jeho uplynutí sa výsledky stali oficiálnymi. Počasie pretekom prialo. Odlietalo sa 9 dní, čo je v našich podmienkach fantastické. Teoreticky sa mohlo odlietať 11 dní, ale keď ráno prší a organizátor by nechal pretekárov do poobedia čakať, či sa nezlepší počasie, riskuje, že pretekári presedia na kopci zbytočne celý deň. Favoritom súťaže bol Nemec Guido Gehrmann, úradujúci majster sveta z Austrálie. Jeho najťažším súperom bol Rakúšan Manfred Ruhmer, víťaz minuloročných predmajstrovstiev. Ohroziť ich mohol aj druhý Rakúšan Gerolf Heinrichs, ktorý je po víťazstve na predmajstrovstvách sveta v Monte Cucco favoritom na budúci rok, ale aj Oleg Bondarčuk z Ukrajiny, ktorý skončil v Austrálii druhý. Každopádne na začiatku mali všetci nulu a všetko bolo dva týždne otvorené. Prvý deň, ktorý sa ako jediný letel z Podkonických Pleší, znamenal tragédiu pre náš tím. Podkoničan Bohuš Kolesár, ktorý sa na Plešiach naučil lietať a nalietal z nich nespočetné kilometre, sa konečne dočkal majstrovstiev Európy na rodnom kopci. Žiaľ, pri pristátí pod kopcom, kde v ten deň skončilo veľa dobrých pilotov, si zlomil pätu a majstrovstvá sa pre neho skončili. Po prvých dvoch dňoch sa ujali vedenia Guido s Manfredom a s pribúdajúcimi disciplínami sa ich nádskok pred ostatnými zväčšoval. Obaja sa navzájom pozorne strážili na štarte aj vo vzduchu a rozhodovalo sa pri finálnych doklzoch. Tu sa ukázalo, že Ruhmerovo ICARO kĺže o niečo lepšie ako Gehrmannov Topless, a tak s pribúdajúcimi dňami Guidovi neostávalo než nepustiť Manfreda priďaleko dopredu a pokúsiť sa využiť jeho prípadnú chybu. Ôsma disciplína poriadne zamiešala poradím. Bola vypísaná nereálna trať Kráľova hoľa - Krásna hôrka - Lučenec, celkom 115 km, z toho 70 km proti vetru. Mnohí, medzi nimi aj Guido s Manfredom, skončili v Šumiaci. Večer všetci s napätím čakali na výsledky. Ukázalo sa, že obaja favoriti si svoje pozície udržali, ale ich bodový náskok, ktorý si práne nahrabali, bol fuč a všetko sa malo rozhodnúť v poslednom kole. Tu už však Manfred nezaváhal a trať zaletel vo veľkom štýle, ako nakoniec celé majstrovstvá. Guido oslávil druhé miesto elegantným loopingom nad letiskom v Rohoznej. V súťaži tímov dominovali Rakúšania, všetci sa umiestnili v prvej desiatke. Druhí skončili Taliani a tretí Nemci. Česi boli na piatom a naši na osemnástom mieste. Lietali sa výhradne priame lety alebo lomené trate. Tu je ich prehľad: 1. Pleše - Polomka
- Rohozná, 76,3 km, 2. Čierťaž - Telgárt,
54,8 km, 3. Baranovo - Šumiac,
70,8 km, 4. Panský diel -
Polomka - Rohozná, 66,4 km, 5. Panský diel -
Heľpa - Rohozná, 81,6 km, 6. Kráľova hoľa -
Skalka - Polomka, 54,8 km, 7. Čierťaž - Drienovec,
110,3 km, 8. Kráľova hoľa -
Krásna hôrka - Lučenec, 115 km, 9. Čierťaž - Heľpa
- Rohozná, 60 km, K úspešnému priebehu
majstrovstiev prispelo niekoľko zaujímavých osobností zo zahraničia. Prezidentom
Jury bol Noel WHITTALL (60). Je tajomníkom CIVL FAI - komisie pre závesné
lietanie a paragliding. Mal čo povedať aj k prideleniu majstrovstiev Európy
Slovensku: "Kým sme rozhodli v prospech Slovenska, najskôr sme sa presvedčili,
že tunajšie podmienky umožňujú slušné lietanie, že organizácia pretekov
bude na úrovni a bude tu podpora obyvateľov. Piloti vždy kladú letové
podmienky na prvé miesto. Musia si však uvedomiť, že počas súťaže sú poskytované
aj iné služby a konajú sa sprievodné akcie, ktoré robia majstrovstvá majstrovstvami.
Nemôžu vždy ísť lietať povedzme do austrálskych púští, kde sú síce dobré
letové podmienky, ale nikto ich tam neuvidí. To nie je v dlhodobom záujme
tohto športu. Podstatne lepšie je prísť napríklad do Nízkych Tatier, kde
sa tiež dobre lieta, ale je tu aj kontakt s miestnym obyvateľstvom a úžasná
podpora miestnymi sponzormi." Funkciu dvorného meteorológa zastával Michael
Mayerhofer (43) z rakúskeho Austrocontrolu. S predpovedaním počasia na
pretekoch má bohaté skúsenosti. Bol na oboch paraglidingových majstrovstvách
Európy konaných v Slovinsku v rokoch 1992 a 1994, takisto na Svetových
leteckých hrách v Turecku v rokoch 1996 a 1997. Sám svojho času lietal
na padáku, ale po nehode s tým prestal. Než prišiel na preteky, chcel
sa najskôr zoznámiť s terénmi: "Pozvali ma na majstrovstvá Slovenska,
ktoré sa konali mesiac pred ME. Päť dní sme chodili po všetkých štartoviskách
(najazdili sme 1700 km), aby som sa oboznámil s miestnymi poveternostnými
podmienkami. A čo bolo pre mňa veľmi dôležité, veľa som hovoril s miestnymi
pilotmi. Napríklad informáciu, že Kráľova hoľa zvykne byť zahalená v mrakoch
a základňa je o 300 m nižšie ako kdekoľvek inde, možno získať len od miestnych
pilotov." Napriek znalosti terénu to Michael nemal ľahké. Úspešnosť predpovedí
býva 85 až 90 %, ale s každým percentom nad hranicu 85% narastajú náklady
o 200 až 400 %. Je nutné vylepšiť počítačové modely, treba mať detailnejšie
satelitné zábery, viac pozorovacích staníc, viac meraní teploty, vlhkosti
a vetra, hustejšiu sieť rádiových sónd. Michael mal k dispozícii viac
informácií, z ktorých syntetizuje predpoveď. Každé ráno si modemom stiahol
aerologické diagramy pre celú Európu. Nanešťastie tieto diagramy sú vypracovávané
len do 15 stupňov východnej dĺžky a my sme na 18. až 20. stupni. Takže
musela zapracovať jeho profesionálna intuícia. K dispozícii mal aj faxové
informácie z Viedne s európskym počítačovým modelom pre Brezno. O vyhodnocovanie
výsledkov a ich zverejnenie do sveta sa starali traja ľudia. Paľo Karafa
určoval miesta pristátia a meral pretekárom ich uletenú vzdialenosť. Program
NAVIGATE, ktorý pracuje s nascanovanou mapou Slovenska, počíta vzdialenosť
pretekárom zadaného miesta pristátia od najbližšieho nedoleteného otočného
bodu, prípadne cieľa, ktorého súradnice sú v programe zadané. Celá mapa
sa premietne na stenu a pilot prstom ukáže, kde pristál. Obrovská nástenná
mapa so špendlíkmi samozrejme nezmizla, ostáva ako kontrola. Paľom dodanú
vzdialenosť zadával do systému GAP Mišo Joura. „Problém je, že GAP pracuje
so stovkami metrov. Raz nám dvaja pretekári zadali miesta pristátia, líšiace
sa o 20 metrov. Lenže jednému z nich, ktorý mal posledné dvojčíslie 40,
zaokrúhlilo na stovky nadol a druhému s dvojčíslím 60 nahor. Po následných
protestoch, že aj jeden bod rozhoduje, sme to museli ručne dorovnávať.“
Robo Králik kontroloval filmy. Používal na to projektor, ktorý dokáže
invertovať negatív a zobraziť ho v pozitíve na obrazovke televízora. Obraz
možno ľubovoľne natočiť aj priblížiť, takže podľa detailov, napríklad
tieňov, sa dá zistiť, či dotyčný odfotil bod správne.
Let na najdlhšej trati na MEZL 98 po slovensky Juraj Sladký Vzhľadom na pretrvávajúce západné prúdenie sa organizátori rozhodli siedmu disciplínu trošičku zatraktívniť a natiahnuť. Po niektorých úletoch Tomáša Suchánka som sa do voľby trasy aktívnejšie zapojil aj ja. Bol vyhlásený 110,4 km dlhý cieľový let Čierťaž - Drienovec. Keďže táto trať bola do značnej miery mojím dieťaťom, mnohí zahraniční piloti sa na mňa obracali o radu, ako to najlepšie letieť. Z Čierťaže býva obvykle dosť ťažké uchytiť sa, preto sme s Jožom Kuníkom pred seba pustili pätnásť chrústov - značkovačov. Ukázalo sa, že naše obavy boli opodstatnené. Jožo síce našiel hlboko pod štartom dobré stúpanie, ale využili ho všetci, len on nie. Nastúpal som asi do 1700 m.n.m., keď sa moja skupina vydala na preskok. Bol som najnižšie, ale chcel som sa jej držať čo najdlhšie, preto som sa pustil za nimi. Medzi Breznom a Rohoznou sa náš kŕdeľ zastavil a v slabom rozbitom stúpaní sa asi 20 klzákov snažilo nabrať preskokovú výšku na svahy Rudohoria východne od Brezna. Preskakoval som od skupiny ku skupine, podľa ich stúpania. Výsledok bol, že som oproti ostatným neustále strácal. Nakoniec sa mi pri jednom preskoku podarilo nájsť zdravý dvojmeter a o chvíľu už boli všetci pri mne. Nad horami to už bola paráda, akú sme dovtedy na majstrovstvách nezažili. Stúpania 3 až 4 metre a základne okolo 2450 m.n.m. Logicky sme to všetci ťahali presne ponad Veporské vrchy a Muránsku planinu, teda smer, ktorý som ostatným pred štartom vôbec neodporúčal. Nad Muráňom sme opäť nabrali potrebnú výšku a nasledoval dlhý preskok severne od Revúcej, kde sme sa niekoľkí v slabom stúpaní pomaly škrabali k základni. Základňa mala napodiv len 1800 metrov. 50 metrov nado mnou vyletel z mraku Manfred Ruhmer a prvý raz som mal možnosť kĺzať za asi najlepším klzákom súčasnosti. Na troch kilometroch mi uletel o 500 metrov a získal na mňa ďalších 50 metrov výšky. Po prvýkrát som si kacírsky pomyslel, že mi asi môj terajší klzák až tak dlho nevydrží. Zabil to Bondarčuk s KPL a zopár pilotov s Toplessmi, ktorí mi vyviedli niečo podobné. Uvedomil som si, že táto skupina je na mňa prisilná a po chvíli váhania som odbočil doľava ku skupine, ktorá pomerne nízko krúžila nad Rochovcami. Keď som k nej doletel, mali sme asi 900 m.n.m. a postúpili sme až na 750. Radšej sme sa presunuli na najbližší svah a na ňom sme vyčkávali. Samozrejme, že moja predchádzajúca skupina medzitým dotočila základňu a v pohode odletela, kým pre mňa sa let takmer skončil. Polia našťastie zabrali a veľmi pomaly, polmetríkom, sme sa začali dvíhať, pričom sme si samozrejme pekne zavadzali. Niektorí piloti totiž mávajú chvályhodný zvyk začať krúžiť uprostred skupiny opačným smerom, než všetci ostatní. Dotiahli sme to už len do 1500 metrov. Nikomu sa nechcelo ukazovať cestu, takže sme sa roztratili po okolí a každý si hľadal niečo pre seba. Ja som pri tomto hľadaní stratil asi 300 metrov, kým mi došlo, že tam už asi nič nebude, a preto som sa rozhodol preskočiť na západné svahy Plešiveckej planiny nad Štítnikom, kde sa mi podarilo nájsť pekný stabilný metrík, ktorý samozrejme prilákal aj ostatných mojich súputníkov. Stúpanie s výškou neustále slablo a okolo 1500 metrov končilo a bolo treba preskočiť smerom k Rožňave nad Rudnú, kde som opäť videl, ako inak, krúžiť malú skupinu. Kým som k nim doletel, stúpanie takmer skončilo a pri jeho hľadaní som viac stratil ako získal. Pri súťaži sa našťastie dá letieť podľa ostatných, a tak nasledoval ďalší preskok na východ od Rožňavy do termiky, ktorá išla z mesta. Dalo mi to len asi do 1500 metrov, bol som najnižšie zo všetkých, u ktorých bolo vidno jasnú tendenciu letieť to viac na sever popod mraky. S takýmto letom som už mal z predchádzajúcich dní svoju skúsenosť a okrem toho som sa bál, že pokiaľ tie mraky nezaberú, nebude sa dať z rožňavskej kotliny vyletieť. Tak som si to namieril na juhovýchod s cieľom doletieť aspoň do Jablonova, dediny južne od Sorožky, s malou nádejou, že možno južný svah, aj napriek severozápadnému prúdeniu, podrží. A podržal. Od Jablonova som po svahu preletel 15 kilometrov a vyklesal 400 metrov. To už som bol nad Turnianskym hradom a videl som klzáky v cieli asi 4 km pred sebou. Vial slabý západný vietor. Prevýšenie som mal asi 250 metrov. Ako pravoverný ateista som sa v duchu prežehnal a vydal sa na doklz. Prvé dva kilometre to vyzeralo nádejne, rýchlosť 45 až 50 km/h, opadanie asi 0,5 m/s, cieľová páska v horizonte klesá, už sa teším na cieľ. Stačilo, aby sa zmenil len jeden parameter, opadanie stúplo na 1,5 m/s a už mi nič nepomáha. S plne napnutým krídlom pristávam so zadným vetrom 100 metrov pred cieľom a kým ho nesiem k páske, prelietajú nado mnou ďalší piloti, ktorých sa tam nakoniec nazbieralo 21. Je pol siedmej, mám za sebou 4 a pol hodiny letu a napriek tým chýbajúcim sto metrom som šťastný, pretože som si na Slovensku urobil svoj osobný rekord. |
|