Výprava na Ranú alebo sedem statočných...a jedna sádra

Vlado Skýva (Ikaro PG Bratislava) v spolupráci s Ferom Tahotným (Drsoňom), Gargoyle

Keď sme tak minule za mizerného počasia sedeli na kurtoch a hladeli na dno pivových pohárov (nič nie je horšie pre paraglidistu ako mizerné počasie) tak mi zišlo na um, že by sme si mohli a polietať aj na inakších terénoch ako sú tu, poblíž Bratislavy. Zobral som do ruky knihu Letová místa od J. Jindru. Fero, ktorý mi hľadel cez plece, vykríkol: "To je bomba! Kultový kopec!" Mal pravdu, pozerali sme sa na kopec Raná pri Lounoch. Bolo rozhodnuté.

Prvá výprava (ako to vidí Vlado).
Priznám sa, najprv sme blúdili, pretože ani napriek tomu, že som bol kedysi v tejto oblasti na vojne a myslel som si, že sa vyznám, bez mapy sme sa neobišli. No konečne sa pred nami objavil vytúžený kopec. V Skleníku (miestna správa areálu) nám poradila pani šéfka, a tak sme sa tam aj ubytovali. Nedočkavo som vybalil výstroj a poď ho von. No správca čudne krútil hlavou a naznačoval mi, že to je blbosť ísť teraz hore, lebo tam fúka takých najmenej 30 - 40 km a že radšej zapadneme do Ponorky (miestna reštaurácia, asi 200 m od skleníka, odporúčam!) Tak sa aj stalo, pri pive a dobrom obede sme s miestnymi flígrami a správcom debatili o miestnych pomeroch, výkonoch, atď. Na druhý deň nedočkavo vybieham, aby som videl, čo robia rukávy, ale radšej sa vraciam do postele. Zobúdzam sa na hurónsky smiech Fera a ťažké zážitky z cesty a pri jednom stabilizátore (Lounský ležák) mi vykresľuje strastiplnú 13-hodinovú cestu vlakom, peši a stopom. Vyrážame na kopec a Fero berie so sebou aj padák, čo je síce trochu ujeté, ale budiž. Hore na kopci to riadne duní (30 - 32km) a tak, aby sme sa nenudili, rozbaľujem šarkana. Pozriem vedľa a vidím, Fero je už nabalený v postroji. To je ale pako, chcem povedať, ale pako sa práve vzniesol. Tak rýchlo letiaci padák som ešte nevidel! Ibaže padák letel dozadu! Bleskovo vyťahujeme foťáky, veď keď to Fero neprežije, bude aspoň Adrenalín foto. Vzápätí sa nám naskytla nádherná scenéria: Fero sa neohrozene pretláča vzad medzi tromi svahujúcimi vetroňmi (dva Blaníky a jedna VSO 10). Pridávam na foťák zoom a vidím blaníku do kabíny, udivený pilot obdivuje Ferov výkon. Nakoniec padák klesá za obzor a pristáva (neviem či sa to dá nazvať pristátim) vedľa neďalekého lesíka. Bežíme tam.
Predbehla nás však partia miestnych borcov, ktorí ho asi išli zachraňovať. Keď sme k nemu dobehli počul som nasledovný rozhovor: Borec 1 : Hej, vole! Co tu blbneš?! Chceš se zabít??? Borec 2 : Kde máš piloťák vole? Kdo tě učil létat??? Fero : Môj piloťák má Š… Borec 1: ?????? Borec 2: Š…? A on teď sedí v Ponorce, co?! Fero : No asi nie, on tuším teraz niekde kope hromadný hrob pre svojich kurzistov..... Ďalej už túto družnú debatu citovať nebudem, lebo až ma brucho bolelo od smiechu. V nedeľu sa počasie trochu umravnilo, Fero rozbaľuje červeného bleska, ja tandem. Fero potom nejaký čas svahuje a spoločnosť mu robíme s Evčou na tandeme. Aj tak sa skoro rozhodujeme, že tento výlet ukončíme, počasie nám tento raz veľmi neprialo.

Záverečné konštatovanie (ako to vidíme spolu):
Raná je síce mierne ďalej od Bratislavy (asi 350 km), ale to je hádam jediný zaporný bod. Bývanie, strava, prostredie a terén sú bezvadné, najmä pre začínajúcich pilotov, ktorých máme medzi sebou. Aj skúsenejší si prídu na svoje. Rozhodnutie: V krátkom čase zorganizujeme väčšiu výpravu!

Druhá výprava
Po troch týždňoch sa sedem leteckých Adrenaliňákov hrnie na Ranú. Počasie má vyjsť!

Štvrtok (ako to vidí Vlado): S Marošom dorážame prví a nadávame na našich oneskorencov. Nechávame im odkazy a odchádzame do Prahy čosi vybaviť.

Štvrtok (ako to vidí Fero): Namiesto o desiatej doobeda vyrážam o 4. popoludní. Moja škodovka nemá vzadu sedadlá, preto bola určená ako nákladný voz. Stany, spacáky, karimatky a plno konín. Cestujem spolu s Paľom, nádejným pilotom, ktorý si síce nepotrpí, ale... hovorte mi inžinier, ako sám vraví. Gro našej výpravy je už v Prahe, a to Vlado a Maroš. Jano (hovorme mu už teraz Pajda) išiel hodinu pred nami. Na Ranú dorážame okolo deviatej. V Skleniku nám správkyňa hovorí, že Vlado s Marošom nám postavili stany. Nechce sa mi veriť, že by Vlado niečo staval. Dávame si stabilizátor (pozri hore) a presúvame sa do Ponorky, kde pokračujeme. Nestačíme ani dopiť a do dverí vrazí Jano (Pajda) s dvoma maníkmi (Bruno, Body), ktorí tiež chcú skúsiť lietať. Jano mi hovorí, že kde inde by ma aj hľadal, ak nie v krčme. Upokojujem ho stabilizátorom. Po zorientovaní sa vydávame hľadať stany. A fakt, že stáli.

Piatok (ako to vidí Fero): Vyrážame na kopec. Nechávame dolu troch našich nádejných pilotov a s Janom šlapeme hore. Lietajú modely a nad nimi aj dva padáky. Jano hneď štartuje, ja motám šnúry (Fero, volajme ho vlastne Moták pozn. autora) a pripravujem sa na premiéru so Spiritom. Po chvílí štartujem, tlačím sa tesne na kopec a po dvoch obratoch som nad ním. Podo mnou lietajú modely a pod nimi kopec pilotov sa zoznamuje s padákom. Je to super pohľad, ale ja, šalát, som si nezobral fotoaparát. Zisťujem, ze som vo vzduchu sám! Vietor mierne zosilnel. Po polhodinovej svahovke vietor opät zosilnel a Spirit má problém sa dostať dopredu, škoda, že nemám namontovaný speed. Dávam uši a pristávam. Pod kopcom stretávam chalanov, ktorí boli so mnou na štarte ako šlapú dolu, keď som odštartoval vietor tak zosilnel, že nemohli odštartovať. Poobede sa bláznime pod kopcom, nakoľko vietor si udržuje svoju stabilnú 27. Vlado s Janom sa vyblázňujú na Grantoch nad našimi hlavami, vraj je to ako minulý rok vo Francúzku na Dune de Pyla. Bomba! Nádhera! Paľo vešia padák na jediný strom čo je v okolí. Vlado ako správny inštruktor ho zvozí pod čiernu zem, a po chvíli, keď vietor riadne zosilnel, vidím Vlada pod tým istým stromom a jeho Granta na strome! Cha cha cha! Chvíľami v nárazoch nás padáky ťahajú po zemi.(Hlavne našich kurzistov cha cha cha!) V jednom našom nájazde vidím Jana ako sa spod kopca vyštveral do jeho polovice a snaží sa dať uši. Potom mi zmizne z dohľadu a po chvíli vo vysielačke počujem, že Jano sa nehýbe. Kričím do vysielačky aby sa išli naňho pozrieť. Po chvíli počujem, že Jano sa hýbe, len noha ho neposlúcha. Náš Jano (Pajda) si zlomil nohu, keď pristával na zadku po vetre za kopcom. Noc strávil v nemocnici. (V Lounoch je dobre vybavená nemocnica, v ktorej je špeciálne oddelenie pre paraglidistov. Na oddelení ležia pravidelne traja - štyria piloti. Pozn. redakcie). Večer preberáme s našimi kurzistami teóriu v Ponorke.

Sobota (ako to vidí Fero): Doobeda, keďže som Janov kamarát, vzal som si jeho Granta a náležite som mu ho prevetral. Vlado vozí šalátov na tandeme a vyškiera sa zo vzduchu ako sa naši kurzisti (šaláti) mordujú s padákmi a vláči ich to sem a tam. Poobede ideme do Loun pozrieť Jana do nemocnice. Doktor sa nakoniec dá ukecať, že najlepšia medicína je slivovica (alias Plumen vypalovák) a tak sme si Pajdu nakoniec slávnostne odviezli na Ranú. Poobede sa opäť vo veľkom lieta a tandemuje, Pajda napálený na seba len pozerá a aspoň komanduje našich šalátov. Podvečer sa dávame do reči s nemeckými borcami. Po drobnej koštovke slivovice (jednemu skoro oči vypadli, keď ju pil ako vodu) boli naši najlepší kamaráti.

Nedeľa (ako to vidí Vlado): Ráno bežíme zase na kopec a z naších šalátov sa stali ťažkí ostrieľaní drsoni (apoň si to o sebe myslia) a nedočkavo rozbaľujú nádobíčko. Zase poletovanie , povozil som na tandeme ešte posledných odvážlivcov z našich šalátov. Žiaľ, pomaly zisťujem, že prestáva fúkať. Beznádejne vidím tých pár naštvaných glajdistov, ako vyhnívajú v ťažkých klesákoch a rozhodujem sa venovať naším kurzistom. Zrazu vidím Fera ako ho to splachuje na Spirite dolu, čo mi utvrdilo presvedčenie, že sa už asi neoplatí liezť hore. Na úpätí som rozbalil tandem a sólo som s ním zlietol k autu. V neskorom popoludní sa hromadne rozhodlo, že sa naša výprava hádam už aj skončí.

Záverečné konštatovanie (ako to vidí Vlado a všetci sa s ním zhodli): Expedícia bol vynikajúci nápad. Pribudlo do našich radov zopár nových "adrenalínových šialencov", ktorých sme si tu vyškolili a k našej plnej spokojnosti to aj zdraví prežili (Bruno, Paľo, Maroš, Body). Až na tú Janovu nohu v sádre (mimochodom nie je nijaké ucho, lieta aktívne tretí rok) bolo všetko O.K. a maximálna pohoda a relax. Všetci jednohlasne skonštatovali, že v najbližšom možnom termíne sa akcia zopakuje, pretože: Na Ranej sa prevažne lieta a nie sedí na kopci ako na mnohých iných terénoch, ktoré sú priamo odkázané na vrtochy počasia. Tu je to prakticky jedno. Pokial nefúka 35 km a viac alebo nepadajú z neba tanky, tak sa tu lieta!