SNOWBOARDING

Robo Sitár

Snoubording (v originále sa píše snowboarding) je v súčasnosti jeden z najmedializovanejších zimných športov u nás. Je to preto, lebo v našom regióne záujem verejnosti oň dosahuje vrchol a na našich svahoch si snoubording našiel svoje pevné miesto. Snoubordisti už nie sú ojedinelým zjavom, ešte pred pár málo rokmi považovanými lyžiarmi za prehnaných extrémistov. Máme úspešnú snoubordistku Janu Šeďovú. Množstvo mladých redaktorov a pracovníkov tlače, rozhlasu a televízie podlieha aj zásluhou ich vlastného mediálneho tlaku tomuto veľmi mladému, sympatickému a modernému športu a potom ho medializujú, pretože nemôžu myslieť na nič iné. Mnohí sa pýtajú, ako sa úplne novému, ešte pred pár rokmi neznámemu športu, môže venovať zrazu toľko ľudí. Odpoveď pochopí každý, komu snoubording raz učaruje. Snoubording je surfovanie na snehu. Prečo ľudia už odjakživa surfujú na vlnách? Prečo surfujú delfíny? Prečo sa surfovať naučí aj pes, mačka alebo cvičený papagáj? A prečo potom nechcú a nemôžu prestať? Asi preto, lebo je to dosť adrenalínové a adrenalín je droga, ktorú keď si nevyvoláš, máš absťáka. V čom je pointa? V jazde bokom. Ešte som nevidel nikoho, kto by sa na ľadovej šmykľavke prirodzene šmýkal chodidlami a telom natočeným dopredu. Vždy smeruje telo a chodidlá do boku, jedna noha je vpredu a druhá vzadu. Niekto ide ľavou nohou vpred a niekto pravou. Aj postoj na snouborde sa odvíja práve od tejto skutočnosti. Ľavonožiaci vpredu sú označovaní medzinárodným slovom regular a pravonožiaci goofy. To má každý človek vrodené a nezávisí to od toho, či je pravák alebo ľavák. Čo nie je vrodené je to, na čom jazdí. To si musí každý zvoliť sám. Snoubording sa totiž delí na dva zásadné smery: na hard a soft, alebo keď chcete na tvrdý a mäkký. Tvrdý snoubord okrem toho, že je tvrdý, má tvrdé viazanie a tvrdé topánky. Tvrdé snoubordy sa delia na závodné (race) a oblúkové (freecarve). Doska je úzka, má pomerne veľký telemark (oblúk hrany dovnútra) a používa sa na točivé disciplíny. Na rýchlejšiu jazdu vo veľkých oblúkoch (polomer oblúka 15 a viac metrov) sa požívajú dosky dlhé 165 až 175 cm, extrémisti obľubujú aj dlhšie - 180 až 220 cm. Najbežnejší rozmer tvrdých dosiek je 150 až 160 cm. Kratšie dosky používajú ľahší a nižší jazdci. Tvrdé viazanie je na prvý pohľad veľmi jednoduché - kus umelej hmoty a drôt. Umelá hmota a drôt však musia spĺňať veľmi prísne kritériá pevnosti a pružnosti aj v tých najextrémnejších mrazoch, keď je všetko strašne krehké. Dôležité sú uhly nadstavenia viazania. Predná noha má uhol 50 až 65 stupňov a zadná vždy o 5 až 10 stupňov menej. Iné uhly používajú už spomínaní extrémisti. Súčasné viazania sú buď s ručným zapínaním alebo sú nášľapné. Ani jeden typ však nesmie byť vypínateľný. Snoubordista padá buď dopredu alebo dozadu a snoubord musí ostať na obidvoch nohách, čo má z bezpečnostných dôvodov väčšiu výhodu, ako lyžiarske viazanie. Ak by totiž ostal snoubord, ktorý váži aj s lyžiarkou a viazaním okolo 7 až 8 kilogramov na jednej nohe, mohlo by veľmi ľahko dôjsť k nejakej tej nepríjemnosti typu špirálová zlomeninka. Tvrdé topánky sa trocha podobajú na lyžiarsku obuv, sú však mäkšie a spravidla konštrukčne kratšie ako lyžiarky - aby netrčali ani pri tých najužších snoubordoch. Kým bežné lyžiarky sa núdzovo dajú použiť na snoubord, snoubordové topánky sa nedajú zapnúť do lyžiarskeho nášľapného viazania, pretože sa upínajú takmer pod pätou. Mäkké snoubordy sú oveľa širšie, majú zdvihnutú špicu aj pätu, sú mäkkšie a nemajú taký výrazný telemark. Používajú sa na voľné jazdenie v akomkoľvek teréne (freeride), a jazdenie spojené s akrobatickými prvkami (freestyle). Štandardné mäkké viazanie trošku pripomína tvrdé lyžiarky - majú pevnú umelohmotnú pätu a dve klipsy na doťahovanie ozubených remeňov, do ktorých sa upínajú mäkké topánky. Uhly mäkkého viazania sú 30 až 0 stupňov, extrémisti používajú uhly nula - nula až mínus deväť plus deväť. Dnes existujú konštrukčne tri základné typy topánok: úplne najklasickejšie majú vyberateľné vložky (podobne ako lyžiarky), ďalšie v súčasnosti veľmi rozšírené topánky sú konštruované ako zimné tenisky - nemajú vyberateľnú vložku a môžu byť tým pádom ľahšie a kratšie (veľkonohí snoubordisti majú veľké problémy s tým, že im prečnievajú nohy na špičke a päte). Tretí typ topánok sa používa na nášľapné viazania a vo vnútri sú vystužované rôznymi umelými hmotami a popruhmi. Mäkký snoubord na nohách vlastne visí a pri jazde v hlbokom prašane jazdec prežíva naozajstný pocit surfovania. Výstroj snoubordistu sa však snoubordom a obutím nekončí. Kto snoubordoval v lyžiarskom oblečení, čoskoro zistil, že je celý premočený a neskôr opancierovaný zamrznutými handrami. Oblečenie musí byť totiž nepremokavé, neprefúkateľné, oderuvzdorné a zároveň vzdušné a pohodlné. Snoubordista môže oddychovať len dvoma spôsobmi: buď pokľačiačky, alebo posediačky na snehu. Prechladnutie neprichádza do úvahy. Nohavice bývajú preto vystužené na zadku a na kolenách, aj keď v poslednom období idú do módy rôzne riflové strihy bez výstuh. Vetrovka má vystužené lakte a predĺžený zadok. Vo výbave vo vnútri býva protisnehová blana, pod pazuchami zipsy na vetracie otvory a rukávy sa dajú zúžiť suchými zipsami. Ďalšou dôležitou súčasťou výstroje sú rukavice. Majú tie isté vlastnosti ako oblečenie. Okrem toho dlane sú vystužené pevnými, často kevlarovými chráničmi, aby sa neroztrhali pri nosení snoubordu a šúchaní po snehu pri jazde. Celá výbava je produktom mnohoročného skúšania, vylepšovania a dnes aj doslova vedeckého vývoja. Na začiatku bola len obyčajná doska na špagáte tzv. skiboard. Neskôr pribudli popruhy na nohy, z ktorých časom vzniklo viazanie. Na Slovensku sme s bratmi začiatkom osemdesiatych rokov snoubording náhodne vyvinuli pri pokuse o výrobu snežného windsurfingu. Bolo to monštrum, na ktorom sme chceli jazdiť aj na rovnej snehovej pláni pomocou plachty na windsurfing. Neúspešne. Nakoniec sme sa na tom vozili dolu kopcom síce bez plachty, ale postojačky. Ďaľšiu zimu sme na základe všetkých dostupných socialistických materiálov urobili jeden skiboard a jeden prototyp niečoho, čo sa ani pred tým ani potom nikdy nevyrábalo. Vlastne išlo o akýsi snežný surf s pútkami v strede - dalo sa na tom jazdiť aj goofy aj regular. Skiboard mal vodiacu drážku a “V” profil sklznice. Na týchto výtvoroch, ktoré boli jednoznačne vyrobené a určené na snoubordovanie, sa jazdilo veľmi ťažko, avšak najmladší brat Rasťo spolu s veľmi trpezlivým a presvedčeným snoubordistom, neskorším zakladateľom a prvým prezidentom Slovenskej asociácie snowboardingu Petrom Zatkalíkom, zvládli prvé oblúky. Druhá polovica osemdesiatych rokov sa niesla v znamení “lastovičieho chvosta” na pätke. To sme už jazdili na doskách vlastnej konštrukcie, ktoré mali sklznicu, hrany, drevolaminátové jadro a tvrdé prerobené lyžiarske viazanie. Lyžovanie na lyžiach pre Rasťa a mňa úplne skončilo v roku 1987. To sa už na Slovensko začali dostávať prvé originály značky Nidecker, ktoré doviezli zo Švajčiarska bratia Vallovci. My sme však ďalej vyrábali vlastné snoubordy až do roku 1990. To už bol náš trh zaplavený doskami značky Sulov a Nidecker. Všetko odvtedy sú už novodobé dejiny. Dá sa povedať, že začiatkom deväťdesiatych rokov sa začal masový výskyt snoubordistov v Alpách a od roku 1994 aj u nás. My od roku 1993 prispievame k masovému rozširovaniu snoubordingu pomocou nášho špecializovaného snoubordovo windsurfového obchodu.