JET STREAM
Čo nemusí padáčkar z meteorológie poznať

Eugen Lexmann

Jedno slovenské príslovie hovorí: „Čo oko nevidí, srdce nebolí“, alebo iné: „Čo ťa nepáli, nehas“. V prísloviach vyjadrené skúsenosti sa neuplatňujú len v medziľudských vzťahoch, platia aj vo vzťahu ľudstva a ľudskej činnosti k prírode. V súčasnosti sú takými fenoménmi, ktoré začíname „vidieť“ a ktoré nás začínajú bolieť a páliť, globálne oteplenie, ozónová „diera“ alebo jav El Nino. V polovičke tohto storočia to bol objav mimoriadne silného prúdenia v hornej troposfére, ktoré dostalo pomenovanie JET STREAM.

OBJAV ZÁHADNÉHO PRÚDENIA

Keď raz po roku 1920 v japonskom Ústrednom aerologickom obseravatóriu v Tatene namerali vo výške 9 - 10 km rýchlosť vetra okolo 250 km/h, pripísali tento údaj na vrub chybného merania. Napriek tomu, že vysoké rýchlosti prúdenia boli zaznamené viackrát, naďalej boli považované za omyl. S takýmito problémami si nezaťažovala hlavu ani posádka lietadla Junkers nemeckej Luftwaffe, ktorá počas druhej svetovej vojny vykonávala prieskumný let nad východným Stredomorím. Prieskumné lety sú nudné, vo výške 17 km bolo lietadlo mimo dosahu nepriateľských lietadiel a dostrelu diel. Z rovnováhy ich nevyviedlo ani hlásenie akéhosi idiota z poveternostnej služby, že výškové prúdenie vraj presahuje rýchlosť 300 km/h. Ale o niekoľko hodín zachytili na nemeckej základni na Kréte volanie SOS: “Silný protivietor... nemôžeme sa dostať na základňu... musíme núdzovo pristáť na mori...“ Záhadné výškové prúdenie si vyžiadalo prvú obeť. Na jeseň roku 1944 pripravovalo americké letectvo operáciu „San Antonio“, čo bolo krycie pomenovanie pre presné bombardovanie tokijského priemyselného komlexu z veľkej výšky. Operácia sa pre nepriaznivý vietor a silný dážď na základni musela odkladať. Keď sa konečne 24. novembra vyjasnilo a nastalo priaznivé letové počasie, vyštartovalo 110 lietajúcich pevnností B 29 so 177 tonami bômb. S približovaním sa eskadry k Tokiu, zaznamenali silnejúci chrbtový vietor a vo výške 8 - 9 km dosiahol už približne 220 km/h, takže výsledná rýchlosť lietadiel bola vyše 700 km/h. Naviac, cieľovú oblasť zakryla nízka oblačnosť. Tieto faktory spôsobili, že bombardovanie bolo katastrofálne nepresné. Americké bombardovanie Japonska pokračovalo, ale s približujúcou sa zimou sa okrem silného prúdenia často vyskytovala nízka oblačnosť, lietadlá museli preliatavať cez fronty, takže situácií, keď bolo možné ciele zamerať vizuálne, ubúdalo. Pokiaľ ide o spomínaný vietor, jeho nepriaznivý vplyv na presnosť zásahov by sa dal eliminovať náletmi proti vetru. Tým by sa však letky vystavovali veľkému nebezpečenstvu, že budú zasiahnuté silnou japonskou protivzdušnou obranou. Američania sa preto rozhodli zmeniť taktiku a začali bombardovať v noci z malej výšky.

AKO VZNIKOL NÁZOV?

Konzultantom amerického štábu pre otázky predpovedí počasia bol v tom čase meteorológ švédskeho pôvodu profesor Carl-Gustaf Rossby. Pod jeho vedením sa začala skladať mozaika znalostí o tomto dovtedy záhadnom prúdení a neskôr aj systematický výskum. Zistilo sa, že mimoriadne silné prúdenie sa vyskytuje v pomerne úzkych pásoch alebo ploských trubiciach, ktorých hrúbka je niekoľko kilometrov, šírka niekoľko sto a dĺžka niekoľko tisíc kilometrov. Podľa Elmara L. Reitera - jedného z prvých pilotov, ktorý sa s týmto javom stretol - tento vietor bol, ako keby vyfukovaný z nejakej gigantickej dýzy, úkaz teda dostal anglický názov Jet stream. U nás sa začalo hovoriť o tryskovom prúdení. Tryska je však slangový výraz, po slovensky sa správne povie dýza, takže správne slovenské pomenovanie tohto javu je dýzové prúdenie. Niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov bola raz na pôde Slovenskej meteorologickej spoločnosti vášnivá diskusia o názve tohto javu. Treba povedať, že Reiterovo prirovnanie nebolo najvýstižnejšie. Jet stream pripomína skôr prúdenie v zúženej „trubici“ bez stien, ako prúdenie z dýzy. V nemčine dostal tento jav pomenovanie Strahlstr(m - „lúčové prúdenie“, v ruštine strujnoje tečenije - „prudký, či prúdový tok“. Obhajcovia už zaužívaného pojmu tryskové prúdenie namietali proti anglickému prekladu dýzové prúdenie, že to nezodpovedá skutočnosti a že sa to môže odvodzovať nie od slova tryska - dýza, ale od slova trysk - rýchly beh. Aby spochybnili a trochu aj zosmiešnili obhajcov názvu dýzové prúdenie, ktorý im nijako nebol po srsti, navrhovali fyzikálne „výstižnejšie“ názvy: „prúdové prúdenie“ alebo „hubicové prúdenie“. No nepomohlo to, nakoniec bol ako norma prijatý výraz dýzové prúdenie. Útechou im môže byť skutočnosť, že v praxi leteckej meteorologickej služby sa aj tak používa anglický výraz „džet“, „džetstrím“.

ČO O ŇOM VIEME DNES

Po druhej svetovej vojnej sa čoraz viac lietalo už aj v hornej troposfére a rádiosondážne merania vo väčšej miere siahali až do spodnej stratosféry. Čoskoro sa ukázalo, že Jetstream (skratkou JTST) sa vyskytuje celkom bežne, tesne pod tropopauzou, na hornej strane výškovej frontálnej zóny. Jeho existencia má jasné fyzikálne zdôvodnenie. V tomto priestore majú totiž izobarické plochy veľký sklon a súčasne je tam (na styčnej ploche dvoch vzduchových hmôt) aj výrazný horizontálny teplotný gradient. Najvýraznejší a najstálejší je JTST západného smeru na severnej strane subtropického pásma vysokého tlaku vzduchu, približne pozdĺž 30-teho stupňa severnej zemepisnej šírky. Ten vo forme meandrujúcej rieky neraz takmer bez prerušenia obopína celú zemeguľu vo výške približne 12 km. Vo vyšších zemepisných šírkach sa vyskytuje JTST viazaný na polárnu alebo arktickú frontálnu zónu. V tomto prípade je jeho výskyt, poloha aj smer značne premenlivý. Tento typ JTST býva vo výške okolo 9 km. A konečne, na južnej strane subtropických tlakových výší v blízkosti rovníka a vo výške 20 až 30 km sa vyskytuje rovníkový JTST východného smeru. Podľa definície Svetovej meteorologickej organizácie o JTST môžeme hovoriť vtedy, ak je rýchlosť prúdenia 30 m/s (118 km/h) a viac. Nad Európou však býva extrémna rýchlosť vetra v osi JTST aj 400 km/h, na Ďalekom východe a v prilahlej časti Tichého oceánu neraz aj vyše 500 km/h. V tomto priestore bol nameraný aj absolútny extrém: 720 km/h!

NIELEN NEPRIATEĽ, ALE AJ SPOJENEC

V časoch objavenia JTST bol tento fenomén nielen nepríjemným, ale aj nebezpečným javom. Ešte v 50-tych rokoch (pri pomalších vrtulových lietadlách sa stávalo, že v silnom protivetre klesla cestovná rýchlosť natoľko, že pre nedostatok paliva sa muselo lietadlo z trate vrátiť na letisko štartu. V „trubici“ JTST je aj značná zmena rýchlosti vetra, ako vo vertikálnom, tak aj v horizontálnom smere, čo je príčinou ďalšej nepríjemnosti - turbulencie. Výskyt turbulencie „v čistom ovzduší“ (mimo oblakov) bol pre posádky sprvoti tiež šokujúci, lebo dovtedy bolo známe, že vo väčších výškach sa vyskytuje len v búrkových oblakoch. Našťastie sa postupne zistilo, že turbulencia v oblasti JTST býva prevažne len slabá. V súčasnosti, napriek stále pomerne riedkej sieti radiosondážnych staníc (sú vzdialené stovky km) je predpoveď polohy JTST a rýchlosti prúdenia v jeho osi rutinným výstupom z prognostických modelov atmosféry. Nad pevninou, kde sú pevné letové cesty si posádka každého lietadla volí podľa predpovedí trať, letovú hladinu, vypočítava potrebný čas a potrebné množstvo paliva na let. Nad oceánom spoločnosti, ktoré vykonávajú kontrolu letov v tomto priestore, neustále podľa aktualizovaných predpovedí vedú lietadlá po numericky optimalizovanej dráhe tak, aby sa protivetru vyhýbali, resp. chrbtový vietor čo najlepšie využili. Keď si uvedomíme, že medzi Európou a Amerikou denne prelietávajú stovky lietadiel a že rýchlosť vetra v JTST je stále porovnatelná s ich rýchlosťou, môžeme konštatovať, že využívanie JTST v dopravnom letectve má nielen výrazný ekonomický, ale aj ekologický prínos.

Použitá literatúra: J.Munzar: Postopách záhadného proudění, in: Munzar, Pejml, Krška: Meteorológie skoro dedektívní, Praha 1990