Sološnica blues

Peter Zachar

O Sološnici som po prvý raz počul niekoľko mesiacov potom, ako som si urobil kurz. Mimochodom, skôr než sa človek rozhodne lietať, je dobre absolvovať kurz paraglidingu. Je to vždy lacnejšie, kratšie a menej bolestivejšie, ako liečenie zlomenej chrbtice. Dlho som sa tomuto kopcu vyhýbal, ako nováčik som si netrúfal skúšať svoje umenie práve tam. Ani reči, ktoré som počúval od skúsenejších pilotov neboli práve povzbudivé. Možno poznáte príbeh o pilotovi, ktorého zafúklo na Sološnici za kopec do lesov a museli ho hľadať vrtuľníkom, alebo o stromovke po páde v záveternom rotore. K tomu môže dôjsť veľmi ľahko, ak sa lieta nepozorne, keďže štart je 350 metrov pod vrcholom a nevieme, čo fúka hore. Prvý raz som videl Sološnicu na vlastné oči v januári 1998 netušiac, čo všetko táto hora v sebe skrýva a čo všetko spolu zažijeme. Samotný kopec sa vlastne volá Vápenná s nadmorskou výškou 752 m.n.m., ale keďže blízko sa rozprestiera dedina Sološnica, prischlo aj tomuto paraglidingovému raju meno Sološnica. Celý sološnický masív má dĺžku asi tri kilometre a nachádza sa na západnej strane Malých Karpát, asi 60 kilometrov od Bratislavy. Orientovaný je na severozápad s výhľadom na Záhorie. Štartovačka je na širokej lúke, ktorá je orientovaná na 320 stupňov, to je ksichtovka. Ale dobre sa štartuje, ak fúka vietor mierne sprava, teda od severu. Vtedy sa dá nastúpať do výšky na hrane stromov na ľavej strane štartu. Ak fúka 15 kilákov, nastúpanie býva zadarmo. Ak fučí viac ako 20, štart býva turbulentný a hlavne hore to valí rovno tak na zafúknutie a ukážkovú stromovku. Ak fúka zľava, teda od západu, doporučujem to rovno zabaliť a presťahovať sa na susedný kopec Rebro, ktorý sa vlastne tiež volá inak a síce Pohanská. Býva tam pekné polietanie nad Plaveckým hradom. Pri tomto vetre sa vlastne štartuje v záveternom rotore stromov a mnoho neveriacich pilotov sa o tom presvedčilo na vlastnej koži a zlomenej chrbtici. Smer vetra vám okrem flér spoľahlivo určí aj dym z cementárne v Rohožníku, pokiaľ nie je zmenený blízkosťou kumulu. Prevýšenie nie je veľké, 60 až 80 metrov, takže je to výhodný kopec pre tých, ktorí neradi šlapú. Na druhej strane sa za to musí platiť daň v podobe kvasenia a čakania na bublinu, ktorá nás vytiahne nad kopec. Keď fúka menej ako 10 kilákov, je takéto striehnutie na stupák nutnosťou, ak má pilot ambície polietať dlhšie. Na ostražitosti sa nedá veľmi poľaviť ani vo vzduchu vzhľadom na možné stíhačky alebo zafúknutie. Keď je vietor slabý, býva to dobré na Zárubách a naopak, ak je to silné na Zárubách, na Sološnici to môže byť dobré. Ak to fučí aj na Sološnici, je zbytočné hľadať iné miesto, všade inde fučí ešte viac. Keďže celá lúka býva termicky dosť aktívna, treba počítať aj s nepokojným pristávaním. Postupne som sa dozvedel a neskôr aj videl na vlastné oči v leteckej mape, že Sološnica je ešte na okraji CTR Kuchyňa. Tak a to by sme mali padáky rovno zbaliť a hľadať iné miesto na lietanie. Najbližšie je spomínané Rebro, ale to je zasa v oblasti TMA Kuchyňa, tak ako aj Záruby a Orešany, ako aj celé Karpaty. Za Karpatami je zasa TMA Bratislava, takže tu všade by sme mali lietať iba 300 metrov nad terén a potom robiť všetko možné, aby sme nestúpali. Kedy nám vyhradia okolo našich kopcov CTR pre paragliding ... Tuším ani v chránenej krajinnej oblasti by sa nemalo lietať a to Karpaty sú. Podľa spomínaného to vyzerá, že my vtáčí ľudia s hlavou v oblakoch tak ľahko nepolietame. No aj tak sa na Sološnici znovu a znovu objavujú flígri s ambíciou polietať. Je 19. apríla 1999 a spolu s Matejom a Jakubom sa chystáme na štarte. Najlepšie lietanie tu býva hneď po fronte a za súčasného nasunutia výbežku tlakovej výše od juhozápadu, čo práve nastalo. Povieva vietor od severu okolo 10 kilákov, ale je prudký termický vývoj, kumuly sú príliš mohutné, sivé a zdá sa, že by z nich mohli vypadávať aj zrážky. Sledujeme dvoch profesorov, točia vľavo pred štartom až do oblakov. Dávam prvý pokus, ale nič som z toho nevyžmýkal a sadám dolu. Čaká ma povinný výšlap späť, kompletne naobliekaný, sauna zadarmo. Na ďalší odpal to už nevydalo, priamo nad nás došiel mohutný kumul a rozhasil podmienky pre štart na najbližšiu hodinu. Včera to bolo tiež zaujímavé. Obloha bola zatiahnutá výškovou oblačnosťou, takým mliekom, cez ktoré jemne sliepňalo slnko a v tom sa tvorili sivé chmáry. Fronta už bola ale preč, ako som si overil v správach na internete a zrážky sa neočakávali. Až na tretí pokus sa mi podarilo vyškriabať do vzduchu, pričom som musel padák riadne dusiť. Sauna v dvoch výšlapoch fungovala. Ale nakoniec to vyšlo a tak som polietal skoro tri hodinky. Matej to zabalil ešte predtým, než som došiel a dvaja flígri, čo boli na štarte iba nafukovali krídla zrejme bez cieľa polietať. Vcelku to aj nasávalo a ku koncu som sa nechal trochu vycucnúť cez 700 metrov. Bolo to nad štartom a keď som už bol na hrane kopca, začal som spídovať. Ltt som sa z toho dostal, vietor asi k večeru zosilnel a najľahšie to zafukuje práve hneď nad štartom. Pamätám sa, keď som došiel na Sološnicu po prvýkrát. Bolo to niekedy v lete 1998 a závistlivo som pozoroval pilota, ktorý sa dostal do vzduchu. Ja som tam ako nováčik so svojim Limitom nešťastne pobehoval hore-dolu, spotený ako myš a výsledok bol dobrý pocit zo zhodených kíl a vypotených bacilov. Odvtedy som tam ale zažil niekoľko svahovačiek až do tmy, ventilátor na vrchu nezvyknú vypínať. Vy, ktorí to nezažijete hneď na prvýkrát, nezúfajte, taký je údel nováčika na Sološnici. Treba tam chodiť znova a znova a raz sa to podarí. Ten pocit, že to vyšlo sa nedá ničím vyvážiť, hlavne ak to bolo vďaka precíznemu manévrovaniu na pridusenom krídle, škrabkanie metrík po metríku za blahosklonnej asistencie prírody. Zhora vás potom Sološnica očarí nádherným pohľadom a okúsite chuť sladkého ovocia za tvrdú drinu. V druhej polovici leta mi to potom niekoľkokrát vyšlo. Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď to bolo po prvýkrát. Chalani vtedy lietali aj na Zárubách, tak sme sa dohovárali vysielačkou. Raz sa mi podarilo zhovárať aj s niekým na Devínskej Kobyle. Sološnica málokedy dá niekomu niečo zadarmo, ale nikdy nikomu nič neodpustí. Sám som to dvakrát vyskúšal na vlastnej koži. V oboch prípadoch som zadusený padák prebrzdil v snahe vyškrabať sa do výšky za slabého vetra. Nasledoval neodvratný pád z malej výšky, prvý raz som dopadol na rameno, druhý raz na zadok. Narazil som si aj chrbticu, našťastie mám chránič. Nestojí to ale za to, zbytočne som sa tak vyradil na niekoľko dní z lietania aj iných činností. Mimochodom, keď si tak pospomínam na všetky svoje psie kusy, mohol by som pomaly súťažiť o titul Drsoňa. Okrem dvoch pádov na Sološnici som absolvoval pád po štarte na Rebre s vyvrtnutým členkom a odtrhnutým uchom na padáku a stromovku na Peckovej. Stromovka na Orešanoch bola úžasná. Nikde okolo poriadny strom, iba jeden jediný a cezeň som prehodil krídlo. Posledná stromovka teraz v januári bola opäť na Rebre a bola ukážková. Ostal som vysieť niekoľko metrov nad zemou a padák skončil v oprave. Niet nad dobrú stromovku. Rôzne príležitostné šípkovanie ani nepočítam. Posledné dobré polietanie v minulom roku na Sološnici bolo 7. novembra. Krásne kumuly, v hlave sa rodili plány na prelet, ale odvaha na to nebola. Predsa len bola neskorá jeseň, čo ak to za kopcom nebude nosiť a vyhniť tam do lesov nie je víťazstvo. Za Sološnicou je 9 kilákov lesa s možnými núdzovými pristátiami do lesných výsekov, ktoré však netúžim poznať z blízka. Tak som sa tam iba motkal s ostanými po kopci, aspoň som sa vyčúral vo vzduchu, aby som mohol ostať visieť vyše štyroch hodín. Vypúšťanie prebytočných tekutín za letu nie je zrovna úžasné, hlavne ak to urobíte proti vetru. Ešte aj okuliare som mal mokré. Ale za ten pocit úľavy to stálo. Medzipristátie na Sološnici za týmto účelom môže byť aj konečnou pre lietanie na tento deň. Potom boli už len dve kratšie polietania v novembri a decembri, ale za silného vetra. Odvtedy som musel čakať tri mesiace až do 16. marca, kedy Sološnica začala znovu fungovať a pustila ma do vzduchu, podvečerné lietanie v tlakovej níži tesne po fronte, instabilné ovzdušie, lietalo snáď všetko. Päť dní predtým sme tam s Matejom a Robom kvasili celé popoludnie a čakali, či vietor nezoslabne. K večeru sa trochu utíšil, tak som to odpálil, ale bolo to silné a turbulentné, tak som dal uši a išiel dolu. O tri dni neskôr sme dobre polietali s Mirom. Vietor bol slabý, točili sme priamo nad vrcholom cez 800 metrov. 24. marca to podľa mňa bolo prvý krát v tomto roku. Od niekoho som počul že na Sološnicu chodieva borec, čo príde, natočí výšku, preletí cez Karpaty a pristáva v Častej. Neviem, zatiaľ som ho nikdy nestretol, ale v ten deň mal šancu. Všetko bolo los idealos, kumuly ako z knižky. Vždy som si myslel, že Sološnica má väčší potenciál, ako Orešany. Je to väčší kopec, dlhší a vyšší o 200 metrov, zmestí sa viac padákov. Na Orešanoch chytám hisáky, už keď to tam mydlí desať flígrov, čo v poslednej dobe nie je výnimkou. Stále treba dávať pozor na možný fronstall po úplave z krídla, ktoré vám práve preletelo pred nosom. No a hlavne prvý deň po fronte býva často severozápad. Moje ambície boli veľké, nervozita stúpala, stiahnutý žalúdok vytrvalo potichu protestoval, tak to vyriešili baterky vo variu. Na štarte zahlásili, že dlho nevydržia, náhradné som nemal. Štart bol na prvý pokus, po pol hodine som už však lietal na slepo, vario zdochlo. Dušan a Matej dolu na štarte odhadovali, že je to na nich ešte silné a keď sa rozhodli vzlietnuť, už nemali šancu. Keby mi boli požičali vario ? Po hodine a pol prišiel krásny kumul, tak som letel naslepo len proti nemu a nechal sa nasávať. Všetko zlé je na niečo dobré. Aspoň ma vario neruší svojím hukotom a môžem v kľude vnímať pocity z krídla. Keď odišiel, bol som uprostred polí a so slušnou výškou. Nuž čo, keď nemám koho fotiť vo vzduchu, odskočím si aspoň odfotiť Plavecký hrad. Namieril som to na Rebro a urobil si snímok dediny aj hradu. Naslepo som vytočil stupák nad Rebrom, preskok po vetre späť pod Sološnicu, tam ma čakal ďalší stupák a už som späť na Sološnici, to aby Dušan nemusel ísť po mňa autom. Odmenou mi bol ukážkový fronstall. Vietor pomaly slabol a zmenil sa na juhozápadný, dym z Rohožníka išiel priamo na mňa, ale nad Sološnicou to nevadilo, termika fungovala bezchybne. Pohodlne si obhliadam lúku vedľa vrcholu Vápennej, odkiaľ by sa dalo štartovať, keď to nepôjde zdola. Vraj to už niekto skúsil a mohlo by to vyjsť. Raz to vyskúšam aj ja. Pravdepodobne by sa tam dalo pristáť. vyskúšať štart. Šlapanie zdola bude určite trvať viac ako hodinu. Tri hodiny vo vzduchu stačili, na prelet treba čakať ďalej a hlavne treba nosiť so sebou náhradné baterky. Ďalšie polietanie nás s Matejom čakalo 9. apríla. Dve a štvrť hodiny, vďaka aj za to. Tuším že na Sološnici mám už nalietaných viac hodín, ako na Orešanoch. Aj to hovorí o možnostiach tohoto terénu. Len to CTR Kuchyňa je nahovno. Veď sa aj Matej vyplašil, keď si ho došiel bližšie obzrieť L29 Delfín. A podľa správ sa sem chystajú na niekoľko týždňov americkí piloti, tak to asi nepolietame. Kvasíme na štarte, prešla hodina. Kumul pred chvíľou odplachtil za chrbát nad Karpaty a slnko začalo nahrievať lúku. Prešlo desať minút, striehnem ako ostriež na záchvev stromov dolu vľavo, ktoré prvé signalizujú bublinu. Rozvlnili sa, odpalujem a hneď stúpam. Rýchlo mám 200 metrov a začínam skúšať, čo sa z toho bude dať dnes urobiť. Po pol hodine vozenia registrujem kumulostrádu, ktorá sa zliala do súvislého pásu tiahnúceho sa vpravo odo mňa zo Záhoria ponad Plavecký hrad až nad Klokoč, ktorý je vpravo od Vápennej. Idem to decentne otestovať, pred chvíľou som na tom mieste hnil. Pomaly stúpam 400, 500, 600 metrov nad štart. Letím stále proti vetru, sem tam nejaké to esíčko ale tak, aby som mal rezervu na možný návrat. Som dostatočne vpredu pred kopcom. Sondujem kumul, vyzerá vcelku nádejne, len tá farba sa mi zdá dosť sivá. Stúpanie nie je silné, okolo dvoch metrov. Pomaly silnie, pribúda aj výška. 800, 900, 1000 metrov, kumul ma začal cuckať. Vpálil som do stupáku cez deväť metrov, riadičkami si držím padák pod kontrolou, vario hučí ako besné, už ma tak nezaujíma, zem sa vzdialila, z hradu je bodka. Podvedome vnímam, že som vcelku v pohode, nie ako pred dvomi týždňami na Končitej, keď som odrazu vpálil do osemmetrového stupáku a vytočil 850 metrov za pár minút, no zo žalúdka som mal uzlík a ruky sa mi celú dobu triasli. Vtedy som spod toho kumulu ušiel hneď, ako ustalo stúpanie, tento krát som rozhodnutý, že tento kumul ma musí odviezť na druhú stranu Karpát. Ochladilo sa, začínam točiť, stúpanie pokleslo na štyri metre a ja si uvedomujem, že je to tu. Letím cez Karpaty, mám 1500 metrov nad štartom. Stúpanie skončilo, základňu som nedosiahol a ani nechcem. Nastúpil som pod kumul, ktorý sa tiahne cez Karpaty a ja už verím že sa pod ním odveziem zadarmo na druhú stranu. Rozhliadam sa okolo seba, dolu sa rozprestierajú lesy, ale sú ďaleko podo mnou. Výhľad na zem mám dobrý, len pohľad do nekonečna mi zastiera okraj mraku, slnko nevidím, zošerilo sa. Pomaličky hnijem, nachádzam znovu stúpanie, dotočím na 1600 metrov. Omŕzajú mi prsty na rukách, strácam v nich cit, vario ukazuje 1 stupeň Celzia. Musím ich stále precvičovať, aby sa prekrvili. Až po hodnej chvíli sa mi to darí. Po pravej strane hlboko dolu je Geldek - Jelenec. Tam som plánoval dotáčať výšku, keby bolo treba. Naozaj je tam na vrchole štartovačka na juh a dolu pod ním sa zdajú byť lúky. Niekedy to tam pôjdem vyskúšať. Všetko je v pohode, padák drží pokope. Kochám sa pohľadom. Foťák mám v oprave, aspoň sa neznervózňujem fotením. Aj tak som si chcel svoj prvý prelet v pohode vychutnať, kašlem na nejaké zdokumentovanie, i keď výhľad je pekný a určite ma to bude neskôr mrzieť. Aspoň budem mať dôvod zopakovať si to aj s foťákom. Po pravej strane mám Červený kameň. Krajina vyzerá ako model, všetko tak malé a vzdialené. Orešany v diaľke vyzerajú ako bezvýznamný kopček. Nad Častou mám 1400 metrov, podarilo sa, Karpaty mám šťastne za sebou. Netrvalo to ani pol hodiny. Okolo mňa začali poletovať snehové vločky. Vario súčasne spustilo hukot mínus štyri. Rýchlo zatáčam a unikám z klesania. V diaľke vidím Trnavu a Bohunice, možno doletím až po diaľnicu. Pomaly klesám, oteplilo sa. Blízko podo mnou preletel bocian, asi sa vracia z južných krajín. Letím trochu severnejšie, aby som unikol od tieňa, ktorý hádže masívny kumul, čo sa začal tvoriť nad Modrou. Čiastočne sa mi to darí, ale nenachádzam už poriadny zdroj termiky, je pol šiestej. Bratislavu nevidím, je v opare proti slnku. Nízko nad zemou preletelo malé športové lietadlo, asi dodržuje 300 metrov TMA. Môj kumul sa skončil a začal sa rozpadávať. Mám ešte cez 1000 metrov, keď dokážem identifikovať diaľnicu. Pomaly sa približuje, už je jasné, že sa to podarí. Prelietavam diaľnicu v 500 metroch a pomaly sadám. Vyšlo to, všetko je v pohode, je trištvrte na šesť. Esprit ma podržal. Zavolal som si odvoz z Bratislavy a kým čakám, sledujem oblohu. Kumul, ktorý sa tvoril nad Modrou zatiaľ zmohutnel a letí ďalej na Galantu, tam z neho ale vypadávajú zrážky. Cez Karpaty sa vytvorila nová kumulostráda, podobná tej mojej. Zvláštne, až teraz si uvedomujem, že som sa toho mraku nebál. Mal som pred ním rešpekt, ale nie strach a vôbec som nemyslel na to, že by ma mohol nasať a musel by som sa zachraňovať. Akosi som mu veril, zveril som sa do jeho moci a on ma nesklamal. Vlastne to bolo po prvý krát, čo som bol tak blízko pod tak mohutným mrakom. Matej mi volá z Rohožníka na mobil, či som v poriadku. Nemal som mu ako dať vedieť že odlietam, nemajú s Jakubom vysielačku. Zafúklo ma 25 kilákov. Teraz už viem, že Karpaty sa zdolať dajú. Ďalším cieľom by mohol byť trojuholník Sološnica - Orešany - Záruby. Možno sa to raz niekomu podarí ? Na druhý deň opäť kvasíme na Sološnici, ale v početnejšej zostave. Podmienky sú podobné včerajším, ale vietor už nie je od severu, skôr ksichtovka a má sa stáčať podľa predpovede na západ. Jaro štartuje a podarilo sa. Idem hneď za ním, ale nevydalo. Pristávam do parakotúla a to sa mi nestáva, ten smer vetra sa mi nepáči. Znovu ma čaká povinný výstup a potenie. Druhý štart sa podaril a lietam aj ja. Po pol hodine prichádza obrovský kumul, všetko zadusil a tak sme jeden po druhom vyhnili. Padlo na nás aj pár kvapiek, kvasíme a čakáme. Pohľadom sledujeme Rebro, kde svieti slnko a je tam pekná kumulostráda. Asi sme na nesprávnom kopci. Po hodine kumul odišiel, začalo svietiť slnko. Ale nie je to ako včera, nepáči sa mi vietor. Rohožník ukazuje minimálne západ, ak nie juhozápad. Striehnem na bublinu, dvíham krídlo. Ale miesto letu ma zdvihne päť metrov, hneď ma to pustí k zemi a dosadám vo fronstalle. Tak to teda nie, myslím že sú to už turbulencie zľava cez stromy. Počkám si, nech mi to nejaký borec ukáže. Nik sa nemá k činu, iba Robo nafukuje funglovku Avanta, ale letieť nechce. Zrazu ho to vydrapí do vzduchu na križák, otáča sa až v lufte a letí. Smeruje rozumne ďalej od stromov doprava, ale tam sú šípky. Snáď nezašípkuje. V tej chvíli schytal masívny fronstall, padol z niekoľkých metrov na chrbát do šípiek, padák zaňho. Našťastie mal chránič a len sa poudieral. Potvrdilo sa to, čo som si myslel. Za takéhoto vetra to treba na Sološnici zabaliť, ak chceme lietať aj ďalej. Naviac sa k tomu pridali pravdepodobne ďalšie okolnosti. Robo je do toho padáku trochu ľahší, vravel že sa bude dovažovať vodou, takže ľahšie klapne a keďže nový padák iba zalietava, asi ho ešte nemá v rukách. Krídlo asi prešlo z fronstallu rovno do fullstallu. Mám to aj ja vyskúšané. Keď po fronstalle, ešte keď je padák vzadu stiahnem riadičky razantne dolu, nedám padáku šancu, aby sa z fronstallu zregeneroval, prestane letieť a rovno ho dostanem do fullstallu. To sa asi stalo, Robov padák urobil rohlíček a to že padol zaňho tomu zodpovedá. No a malá výška nedávala šancu na nič. Po fronstalle treba padák mierne dobrzdiť, aby nemal po zregenerovaní tendenciu predstreliť, ale všetko s citom. Razantné a skoré pribrzdenie môže všetko iba zhoršiť. Dúfam, že to bolo poučením pre všetkých zúčastnených. Stále platí, že čím väčšia výška, tým väčšia bezpečnosť, hoci sa to zdá paradoxné, a že najviac úrazov sa stáva práve, keď sa motáme nízko nad zemou. Sološnica nám vie veľa dať, ale chyby nerada odpúšťa. Preto užívajme jej štedrosť rozumne.