Rafting

Ľudská túžba, aby nám všetko ležalo pri nohách je bezhraničná Hladina adrenalínu v krvi nám stúpa ako horúčka, voda buráca, skaly pôsobia hrozivo...cieľavedomé vyhýbacie manévre už dávno nahradili náhodné. Nijaké trhanie, nijaké myšlienky, nijaké pocity. Dochádza k prvým kolíziám.

Šidlo
Sedím v aute a rozmýšľam. Vonku duje októbrový vietor a vystúpiť v tomto momente znamená, že sa prezlečiem do neoprénu - vesta, prilba, pádlo - a nasadnem do člna. Aj ostatných päť nadšencov sa snaží tváriť prirodzene, keď nás zaleje prvá vlna ľadovej vody. Ešte pár sekúnd pretrváva nepríjemný pocit, ktorý nahrádza vytrženie. Stávame sa súčasťou nevyspytateľných zákonitostí tejto vodnej masy, ktorá na nás neberie ani najmenší ohľad. Prečo to robím. Adrenalín, dámy a páni. Pocit, že nie každý dokáže to, čo robím ja. Odjakživa my ľudia potrebujeme pozornosť a v neposlednom rade obdiv. Dokážeme zdolávať výšky, krotiť divočinu, podriadiť si prírodu. Jednoducho si potrebujem dokázať, že som to ja - nežné stvorenie, ktoré si podmaňuje valiacu sa vodu s pocitom, že nie len hrubá sila zráža "nezraziteľné" na kolená. Prerážam prvú vlnu. Niečo ako súboj Dávida a Goliáša... a voda nechce byť pokorená. Správa sa ako poloskrotená šelma, o ktorej nikdy neviem, kedy zaútočí. Nechcem sa vzdať, ani ona. Ak ju rešpektujeme, bez väčšej ujmy sa dokážeme dostať do cieľa. No o to nám nejde. Skúšame, čo nám dovolí. Prvotné opatrné pokusy sa neskôr menia na trúfalosť. Skôr ako si stihneme uvedomiť, že sme prekročili hranicu, naša loď sa aj s nami stáva hračkou obrovskej sily. Okolo hlavy sa dvíha spenená voda. Hlavou mi prebehne zúfalá myšlienka ´preboha, zaberme, snáď sa z toho dostaneme.´ Neskoro. Prvé nadýchnutie po pár dúškoch vody. Pud sebazáchovy mobilizuje zvyšky síl a ja s pádlom v ruke sa snažím zachytiť nejakého kameňa, v lepšom prípade dostať na breh. Stojac pevne na zemi, niekedy sledujem viac či menej úspešné pokusy ostatných o to isté. Nakoniec sa všetci stretneme a vzrušene diskutujeme, kto a kde urobil chybu. Ale aj tak to nebolo až také zlé. V takýchto prípadoch sa nedá hovoriť o pocitoch sucha a istoty. Po troch hodinách zmorení ťaháme čln poslednýkrát z vody. Vyzliekam neoprén a zase začínam si znova uvedomovať, že vonku duje októbrový vietor. Z odchádzajúceho auta padne ešte posledný pohľad na areál. ´Teším sa na leto. Vtedy to všetko vyzerá trochu inak. Je podstatne teplejšie. Už teraz si predstavujem oddych na brehu po tréningu.´

Saška a Miro
Obtiažne - neznamená neprekonateľné Konečne pricestovala aj posledná. Všetky dievčatá sa stretli v hoteli a išli na obed. Pri stole sa rozprúdila debata o tréningu a zajtrajších pretekoch. Vonku bolo májové počasie, ale po prvom vstupe do vody som zistila, že teplotu vody to nejak zvlášť neovplyvnilo. Nafúkaný raft sme odniesli na vodu. Od tohto bodu do cieľa 14 kilometrov. Po veľkých záplavách býva rieka nevyspytateľná, mohli sme len dúfať, že je prejazdná. Postupne sme si posadali do člna. Odrazili sme sa od brehu. Rieka nás začala pohlcovať. Prvé vlny chladnej vody ma prebrali z úvah o činnosti môjho žalúdka (neskôr som sa k tomu vrátila) a donútili ma plne sa sústrediť na čítanie vody. Bolo treba vyhýbať sa kameňom a konárom naplaveným do rieky. "Viac vpravo," bolo počuť spredu. Ten kameň sme len tak "lízli". Nestalo sa to po prvý ani posledný raz, čo sme počuli zúfalý výkrik tohto typu. "Vľavo pritiahni, na čo čakáš?!" Neskoro. Čln sa zachytil na plytčine. Nezostávalo nič iné, len vyskočiť z člna a stiahnuť späť do prúdu. Keď sme konečne chytili prúdnicu, ešte som nebola dnu. Voda mi začala stúpať nad kolená a prúd silnieť. Nejaké ruky ma chytili za vestu a strhli späť do lode. Nebol čas myslieť na skrehnuté ruky a pár drobných raniek na miestach, ktoré nekryl neoprén. Musíme ísť ďalej. Nemôžeme to teraz vzdať. Sme na ôsmom kilometri, ešte nám zostávajú štyri. A niet si kde oddýchnuť. Nemožno zastať a začať rozoberať kto a kde urobil chybu. Nedá sa poradiť, čo máme urobiť. Všetky reakcie sú viazané na daný moment a situáciu. Nerozmýšľam nad tým čo bolo, sústredím sa na to, čo má prísť. Pravotočivá deväťdesiatstupňová zákruta. Veľký strom padnutý do rieky bráni prejazdu. Toho som sa bála. Chceli sme sa vyhnúť, ale prirodzene, jeho konáre sa zachytili o čln a nás začalo točiť. "Kontruj! Pritiahni! Pomôžte tam vpredu! Pádla do vody! Vyľahni!" Zrazu len stiahlo pravý zorientovať. Vlna ma vyplaví spod člna. Voda melie loďou, ťahá ju po prúdnici smerom k brehu. Plavkám si veselo povedľa. Nebola to Amazonka, takže ma nenapadli pirane, ale myšlienka prečo som vlastne začala raftovať. Najprv to bolo nutkanie vyskúšať niečo nezvyčajné. Potreba upútať pozornosť, urobiť niešo atypické, divoké. Všetko sa musí stať po prvýkrát. Sadala som si na kľudnej vode do lode a mala som pocit, že toto nie je až také normálne. Bol február, snežilo a my sme začínali trénovať na sezónu. ...prvé kroky sú vždy najťažšie... V mojom prípade neviem, kto mal viac strach pri prvej jazde. Ja, tí, čo za mňa mali zodpovednosť, keďže som ešte nebola plnoletá, alebo moji rodičia, ktorí sa len bezbranne pozerali, ako sa ich dieťa rúti dolu vodou s pádlom v ruke. Prečo u mňa platí, že najprv dvakrát strihám a až potom meriam?

Koniec myšlienky... A zase procedúra skákania do člna, upevňovania sa. Už len posledné dva kilometre. Chlad vody vystriedal pocit vyčerpania. Posledné vlny a voda sa postupne skľudňuje. Záverečný príťah k brehu. Vystupujem z člna, líham si do trávy, zatváram oči a nechám myšlienky voľne plynúť. Sem - tam sa strhnem pri spomienke na jeden z momentov, ktoré som zažila za poslednú hodinu. Zajtra je pretek...

Dieťa