Sezóna 98
... a tak som neprišiel o padák

Peter Kontroš

Za sezóny 95, 96, 97 som bol svedkom niekoľkých nehôd pri lietaní, ktoré sa neskôr ukázali menej vážne ako na prvý pohľad vyzerali. Niekoľko dní pozorovania v nemocnici a potom holá späť lietať. Potom prišla sezóna rok 98. Začala veľmi pekne. Januárové lety na Orešanoch boli fantastické. Niekoľkohodinové svahovačky s prvkami jemnej termiky. Potom sa začalo otepľovať a teraz ku koncu roka to bilancujem ako čierny rok paraglidingu bratislavských padáčkárov. Rozdiel oproti minulým sezónam pripisujem veľmi zlému vývoju počasia. Celý rok prevládal dosť silný vietor. Dni , kedy nefúkalo si ani nepamätám. To v spojení s termikou vytváralo podmienky nazývané "bordel". Samozrejme pribudli ďalší padáčkári zbierajúci skúsenosti takpovediac vlastnou kožou. Prevažná časť úrazov sa týka tzv. začiatočníkov (nalietané do dvoch sezón), okrem dvoch podľa mňa technických chýb adeptov na pretekárov. Bilancia? Jedenásť nehôd z ktorých boli niektoré viac ako vážne. Alarmujúcich je šesť poranení chrbtice, vykĺbené rameno, zlomená noha, potrhané kolenné šľachy, vyskočené koleno, pohmoždeniny. Príčiny nehôd: trikrát nezvládnutý štart (poranenia nôh) dvakrát technické nezvládnutie pilotáže /negatívka/ jeden pád zo stromu po núdzovom pristátí na strome päťkrát vlet do rotora s následným zaklopením časti vrchlíka a pád na zem z malej výšky spojený s rotáciou. Aké ponaučenie sa dá z týchto nehôd vyvodiť : - štarty je potrebné cvičiť - nikto učený nespadol z neba, aj po dlhších prestávkach v lietaní je vhodné začať sezónu na cvičnej lúke a ponaťahovať si svojho miláčika, oprášiť si a utvrdiť sa v schopnosti ho odštartovať aj pri nepriaznivejších podmienkach. Niekedy je potrebné cítiť reakcie padáka bez toho, aby sme ho nad hlavou sledovali a sústrediť sa na terén. To platí o štartoch na rebre a jemu podobných terénoch. - výkonnosť padáka - menej býva niekedy viac, dnes už A padáky majú skvelú výkonnosť, viď Limit, Trend, Galileo a pod. - pasívna bezpečnosť. Je smutné, že predpis umožňuje vykonávať kurz paraglidingu na sedačkách bez prvkov pasívnej bezpečnosti ako sú airbagy a chráničky chrbtice. Mnoho absolventov potom skončí kurz s pocitom, že ak je možné nezabiť nevedomých amatérov pri prvých pokusoch s lietaním v priebehu jedného týždňa, je možné, aby tak lietal beztrestne do konca života. Neuvedomuje si napriek úspešne absolvovaným testom, že kĺzavosť školského padáku je oveľa nižšia ako kĺzavosť ním zakúpeného padáku, čo oveľa zvyšuje možnosti jeho zaklopenia či iných nepredvídateľných reakcií. Je potrebné, aby hlavne začínajúci adepti na drsoňov sa opatrili čo najkvalitnejšími prvkami pasívnej bezpečnosti. Vlet do rotora - jedna z najnebezpečnejších situácií končiaca z pravidla silným kontaktom so zemskou kôrou. Rotor - úkaz voľným okom nepostrehnuteľný a v mnohých prípadoch akoby neočakávaný. Letíte napr. v smere vetra za stromami, kde pred vami úspešne niekto preletel. V okamihu, kedy ste za stromami vy, trocha prifúkne a vy sa o tom dozviete až z rozprávania kamarátov v nemocnici. Je to totiž závislé od sily vetra. Do cca. 5m/s je odpor stromov, domov či iných na svahu rastúcich impozantností zanedbateľný a vietor je schopný tieto nerovnosti obtekať. Pri jeho zosilnení však vzniká tzv. odtrhnutý prúd, ktorý vytvára za prekážkou rotor. Jeho dosah je samozrejme závislý na sile vetra. Z počutia som sa dozvedel, že môže byť až do vzdialenosti výšky kopca od kopca. Na vlastnej koži som sa o tom presvedčil tohto roku na Donovaloch. Fúkal západný vietor o sile asi 5 m/s , čo bolo s prevládajúcou termikou o cca. 15.00 hod. Tak na hranici bezpečného lietania. Pretože vo vzduchu bolo niekoľko chrústov, rozhodol som sa z Novej Hole odštartovať. Kombinácia vetra a termiky spravila z letu jazdu na divokon zvierati. Po asi 20 min. začal vietor silnieť a zviera začalo byť už moc divoké. To len umocnilo môj pocit kdesi v oblasti žalúdka, že pohodlná stolička kdesi v chate pod Magurou ma silno emocionálne priťahuje. Obrátil som to teda na pristávačku. Mal som výšku čosi okolo 340 m nad pristávačkou a rozhodol som sa pomaly vyklesávať esíčkami. Prvú otočku som spravil vľavo kdesi nad začiatkom sedačkovej lanovky. To som sa ocitol už v závetrí kopca čo som aj hneď pocítil. Napätie v šnúrach úplne ochablo a vrchlík sa akoby približoval ku mne. Jediné čo ma napadlo bol strach z toho, že sa jedna strana pri opätovnom nafúknutí chytí skôr ako druhá a ja si vyskúšam negatívku bez psychickej predprípravy. Ako protiopatrenie som zatiahol obidve riadiačky plynulo dole, Či to bolo zatiahnutie alebo kŕč, sa neviem sám so sebou doteraz dohodnúť. Čas mi plynul dosť pomaly, až som sa divil čo všetko som stihol premyslieť a vyhodnotiť. Pri pohľade do vrchlíka som napr. zamietol dosť lákavú myšlienku preskúšať si odhod záložáka v praxi. Už som ho raz odhadzoval, ale to bolo doma v obývačke. Chcel som ho dať na jar prebaliť a tak som sa zavesil doma do sedačky na hrazdu , trocha sa rozhojdal, naimitoval pustenie riadiačky, úchop, trh a odhod. Luster som minul asi o pol metra , padák sa krásne rozvinul a ja som bol vtedy s celou akciou spokojný. Teraz ale späť k pohľadu do vrchlíka. Ten vyzeral, akoby som chcel zaklopiť uši a veselo padal so mnou bez napnutých šnúr. Záložák by sa choval asi podobne, a tak som len držal riadiačky pod zadkom a čakal. Našťastie som sa dočkal. Zacítil som vzrastajúce napätie v šnúrach , padák sa chytil, no opadanie bolo ešte stále dosť veľké, usúdil som, že sa nachádzam v tzv. sack-flugu, čiže padákovom režime klzáka, ešte že som si za dlhých zimných večerov čítal návod priložený k padáku. Opatrne a plynule som povoľoval riadiačky, až sa padák zakusol, samozrejme že predstrelil, a ako! Automaticky som ho pribrzdil a hneď povolil. Ostal mi čas už len na dosť ostrú zatáčku doprava, tým som sa vyhol streche Magury a pristál som až na počudovanie mäkko na lúke medzi Magurou, besiedkou a plotom. V besiedke sedelo zopár turistov a bufetili. Očividne ich môj výkon zaujal, pretože na chvíľu prestali žuvať, roztrasenou rukou som si sundal bríle a spytal sa " dobré nie?" to bolo na nich asi moc. Očividne som ich touto poznámkou presvedčil o tom, že som mal po celú dobu let pod kontrolou a celé to vyklepávanie plachty som robil len pre ich potešenie. Nepresvedčilo ich zrejme ani auto horskej služby, ktoré tam dorazilo asi za päť minút. Tých by som ale asi nepresvedčil o ničom. Boli evidentne spokojní, ba priam šťastní, že to, čo už z kopca nevideli, nebolo moje čiastočné rozptýlenie sa po okolí v dôsledku nárazu, ale celkom slušné pristátie. Medzi prvými činnosťami po pristátí bol telefonát na kopec ostatným, aby už nikto neštartoval, čo toho dňa aj bolo. Evidentne som toho dňa spôsobil na Donovaloch rozruch, pretože ešte po pol noci ma kamarát budil nech idem dole do reštaurácie, že ma tam chcú vidieť. Odvtedy sa snažím tzv. získať nos na rotory. Postupujem asi takto. Zistím smer vetra. Dá sa to pomocou naslineného prsta, vyhodenej utrhnutej trávy, ale najlepšie pomocou fléry. Skontrolujem prekážky, stromy, kríky a pod. Zohľadním, či je reálny vznik rotora vzhľadom na smer vetra a silu vetra. Ak fúka vánok a je to na zlet, o rotoroch neuvažujem, ak vietor silnie či kolíše, vtedy už o tom veľmi premýšľam. Dôležité hlavne pri štarte. Ak som už vo vzduchu , zásadne nelietam za stromy, kríky či za kopec, ktoré sú odo mňa proti vetru. Doporučujem hlavne začiatočníkom, aby pre zistenie lietavosti používali dobrovoľníkov , tzv. chrústov. V prípade, že nie sú žiadní nablízku, je treba prehodnotiť všetky dostupné informácie o tom, či existuje nejaký dôvod, prečo neletieť, ak nie je a existuje nejaký dôvod prečo letieť, potom hurá na to. . .Pre ďalšie vykreslenie musím podotknúť, že sa radím k bratislavskej padáčkárskej komunite, čo znamená lietanie na terénoch Sološnica, rebro, Orešany, Pecková. Ako začiatočník som chodil na Sološnicu. Nenáročný kopec na prvé zlety, myslel som si ešte asi rok, pokiaľ kolega s kurzu Miloš nenabral kurz pri zosilnenom vetre nad stromy, proste ho to tam vcuclo , kde aj úspešne pristál na 25 m borovici. Trvalo niekoľko hodín, kým sa úplne vyčerpaný vlastnými silami dostal dole, pri nedostatku iných pracovných nástrojov bol nútený použiť vlastný chrup k prežváchaniu dvoch šnúr, ktoré nevedel zvesiť. O ďalšej svojej nevšednosti ma Sološnica presvedčila pri pokusoch lietať pri silnejšom vetre nad 5m/s v smere pri pohľade z kopca z ľavej strany. Stromy vytvárajú rotor, o ktorom sa presvedčilo už zopár ľudí. Mňa to spláchlo v dolnej polovici systémom, že sa mi zdalo, že ma padák dobieha. Našťastie sa tesne nad zemou chytil a zmiernil môj držkopád natoľko, že domov som bol schopný odísť po vlastných. Iní už také šťastie nemali. Môj priateľ Stano tam zahučal už dvakrát, našťastie bez zlomením, no podlomilo to silne jeho lietaciu psychiku a z nárazu sa liečil niekoľko týždňov. Rotor mu zbalil časť krídla a v silnej špirále ho to oplieskalo o zem. Miloš si pri presne tom istom scenári vykĺbil rameno a počul som o zlomených chrbticiach ďalších ľudí veci neznalých. Proste ak fúka zľava od Rohožníka a rozhodli ste sa na Sološnici lietať, sú tu tri dobré rady - lietať a štartovať čo najviac vľavo, až vo vzdialenosti voľne stojaceho stromu a obmedziť sa na cvičenie naťahovania padáku - lietať s prvkami pasívnej bezpečnosti (sedačka s airbagom a chráničkou chrbtice) - skontrolovať si svoju zdravotnú, úrazovú, životnú a neviem ešte akú poistku, zavolať sanitku a potom štartovať. V októbri som sa zúčastnil na paraburze na Donovaloch, Zaujali ma nové typy sedačiek a informácia, že je v príprave sedačka s airbagom proti bočnému nárazu. Osobne som si kúpil airbag. Hneď na mieste som si ho natrepal do sedačky a skúšal. Najprv jemné sadnutie, potom prudšie a napokon sa na mne ostatní zabávali ako vyskakujem do vzduchu a padám na zadok. Zlepšovatelia mi radili skákať zo stola, no na to som sa už neodhodlal, vďaka. Čítal som síce, že bude predvádzanie pádu s touto chráničkou z 5m výšky, no mňa presvedčili už vlastné úspechy a tak nechávam zarábať výrobcov prvkov pasívnej bezpečnosti. Na tú sedačku proti bočnému nárazu si počkám. A trocha zhrnutia na záver. Lietanie je silne emocionálna záležitosť vyžadujúca chladnú hlavu, rozvahu a skúsenosti. Riziko možno zmenšiť, no nie vylúčiť. Pokúsme sa nezopakovať tohoročnú bilanciu.