Finále svetového pohára HONDA Grand Prix 1998 - Japonsko.

Skvelý krst teplovzdušného balóna Železiarní Podbrezová

Zloženie: Marian Zima, známy ako šéf organizačného výboru ME 98 v závesnom lietaní, Karol Slabák, pilot a úradujúci vicemajster Slovenska '98, pôvodom tiež rogalista a Anna Nociarová, obaja členovia Deltaklubu TJ Železiarne Podbrezová. Hosťom v tíme bol Ladislav Buci z Východu, ktorý už nejaký čas vlastní licenciu medzinárodného rozhodcu - tzv. observera pre balónové lietanie.

Do tejto súťaže sa zaregistrovali najúspešnejší piloti sveta, niekoľko profesionálov tímu Honda a len pár elévov nášho typu, samozrejme všetci na pozvanie riaditeľa tejto prestížnej balónovej súťažnej exhibície. Z domu sme vyrazili 17. októbra ráno a ako dramaticky sme sa do sveta vydali, tak dramaticky sme aj pricestovali. Najprv meškal Marian, ktorý márne hľadal medzinárodný vodičák. Potom všetci okolo mňa nerváčili, lebo Marian jazdil skutočne excelentne, ale tvrdo zaspával v momente, keď sme niekde zastali. Zo spánku ho preberali iba naše podrýpavačné poznámky na tému, že mu zle vypáli kandidatúra na prezidenta LAA SR, lebo konferencia a voľby mali byť deň po našom odchode. Po tom, čo sa JumboJet British Airways zdvihol z londýnskeho letiska do 10 km výšky a nabral smer Tokio sa už nedalo nič vrátiť, a tak sme chtiac-nechtiac opustili našu drahú Európu. Karol a Laco bleskovo vyponklonkovali zo sedadiel pri okne dve Japonky a merali-i-í a filmovali-i-í a fotili-i-í a stewardi a letušky ich s hrôzou sledovali, mysliac pri tom na teroristov a podobné existencie. Ja som nedobrovoľne vyspávala chrípku a Marian flám. Do dejiska šampionátu - Sendai, čo je mesto v severnej časti japonských ostrovov, naša výprava pricestovala 19. okóbra po takmer dvojdňovej vyčerpávajúcej ceste autom, lietadlom a japonským rýchlovlakom. Do štartu prvého súťažného kola nám v tom čase ostávalo jeden a pol dňa. Náš balón bol ešte v colnom depozite 300 km ďaleko. Karol a Laco sa dušovali, že ho prinesú za 10 hodín. Trvalo im to presne 35 hodín. Bez GPS by sa asi neboli ani vrátili, pretože táto krajina len málokde používa iné ako svoje znakové písmo a to sa týka aj dopravného značenia a to nechcem hovoriť o prepchatých japonských cestách, kde sa viac stojí ako ide. Ja a Marian sme sa podujali vypáčiť od japonských usporiadateľov kôš a ostatné diely k balónu, ktoré sme si hodlali tu požičať no a samozrejme sme nás museli nejako zaregistrovať v predpísanom čase podľa veľmi presných pravidiel. Cestu medzi ubytovaním a centrom šampionátu prekonávame niekoľkokrát denne na korbe malého Mitsubishi, prilepení na balóne kolegov, ktorí nám ochotne poskytli pomoc, lebo nám pridelený Nissan bol na ceste medzi Tokiom a Sendai. Všetko nakoniec vypálilo dobre, len Marian trochu spustil zo sebavedomia, keď sa na prvom brífingu hlásil riaditeľovi súťaže ako pilot Karol Slabák, Slovakia. Chalani nakoniec z Tokia prišli takmer o polnoci. Zvyšok noci sme prekecali a s napätím sme očakávali ráno, prvý súťažný deň. Skrúcalo nás pri pomyslení na to, že náš balón, okrem záletu u výrobcu ešte nelietal a všetky veci, ktoré sme si požičali, nemusia byť funkčné, takže aklimatizácia, časový posun, vlhko, nič nebolo problémom, lebo nebol na to čas. Veľa dojmov, odlišná krajina a zaujímavé stretnutia - to všetko nás po príchode na tento kontinent úplne ovládlo. Centrum podujatia, ktoré pre tento účel poriadatelia špeciálne vybudovali, pôsobilo veľkolepo. Trochu nás to zvádzalo porovnávať, lebo my sme predsa usporiadali skvelé Majstrovstvá Európy a kto vie viac? naparovali sme sa v duchu. To však trvalo len veľmi krátko, až kým sme 20. októbra prvýkrát nevstúpili do hlavného stanu, kde sa konal prvý brífing. Perfektné predpovede počasia a ďalší servis, finančné odmeny pre víťazov denných disciplín, nehovoriac o najnovšom modeli Honda pre víťaza tiež len jednej z disciplín, v ktorej išlo o maličkosť - z určeného miesta priletieť do centra a zo stožiara si skvačiť kľúč od tohoto auta a pod. Všade však bolo badať znaky boja usporiadateľov s mokrou pôdou a všadeprítomným bahnom, ktoré zapríčinili lejaky sužujúce Japonsko tesne pred podujatím. Uprostred sa nachádzal stánok automobilky Honda, kde medzi vystavenými najnovšími typmi jej automobilov dominovalo spomínané auto - osobitná prémia firmy okrem oficiálnej hlavnej výhry 5 miliónov jenov víťazovi súťaže. Naše štartovné číslo bolo 24, týmto číslom bol označený aj náš stôl v hlavnom stane, kde denne ležali konkrétne informácie o lietaní a súťažné márkre, čo sú 1,5 m dlhé farebné stuhy opatrené závažím vo forme malého vrecka piesku. Súťažiaci ich používa na označenie svojej polohy pri jednotlivých súťažných disciplínach tým, že ich hádže na súťažné ciele. Prvým súťažným dňom bol 21. október, ktorým sa začal maratón 5-tich letových dní tak, ako to určovali propozície. Počas 10 súťažných štartov sa odlietalo 18 súťažných disciplín, ktorým dominovala "Pilot Declared Goal", čo je úloha, pri ktorej si pilot v závislosti od poveternostných podmienok určí miesto štartu, potom ďalší bod, ktorý hodlá preletieť, spravidla to býva križovatka ciest a snaží sa hodiť príslušný marker čo najbližšie k tomuto bodu. Fly in Task je úloha, keď rozhodcovia vytýčia kríž v bode na ploche, ktorej zemepisné súradnice bodu zverejnia pred letom, pričom posádky musia odísť od tohoto miesta do rozhodcami určenej vzdialenosti napr. 3 až 20 km. V praxi to potom vyzerá tak, že po skončení brífingu - stretnutí s riaditeľom podujatia, ktorý vyhlási súťažnú disciplínu, každý beží do svojho auta a následne najrýchlejšie ako môže vyhľadáva plochu vhodnú na štart. Stávalo sa, že sme privádzali do úžasu japonských vodičov, keď sme si to šinuli po pravej strane cesty, čo v Japonsku znamená v protismere. Štartovacie plochy tiež boli problémom, lebo japonský vidiek znamená ryžu a ryžu a ešte mokré ryžové polia. Stávalo sa, že plochy pre štart sme boli nútení upravovať napríklad demontovaním dopravného značenia na bočnej ceste, čím sme zasa vyrábali žalúdočnú nevoľnosť observrom - tzv. rozhodcom, ktorí robia záznam o súťažnom lete a aktivite posádky pre výpočet výsledku. Tento rozhodca často letí v balóne so súťažnou posádkou a v našom prípade ho predstava letieť v našom balóne po spôsobe a razancii pozemnej prípravy značne znervózňovala. Lietať tempom skutočných profesionálov, ktorí majú za sebou tisíce letových hodín strávených v koši balóna na nespočetnom množstve súťaží, bolo pre nás veľmi vyčerpávajúce, ale motivujúce, samozrejme smerom k výkonom. Pričasto sme však platili tzv. nováčikovskú daň za nedodržanie obmedzení, ktoré boli vydávané ku každej súťažnej disciplíne a často boli pre nás disciplinovaných a všetkeho znalých rogalistov a padačkárov nepochopiteľné. Tak sa stalo, že kým sme zdvorilo čakali na to, aby z krvopotne nami vyhľadaného miesta odštartoval jeden z anglických lídrov, ktorý sa tam nie veľmi zdvorilo vtlačil, zmeškali sme štart v časovom limite a vyrobili sme si stratu 1500 bodov, ktorá sa samozrejme okamžite stala rekordom súťaže a už veľmi ťažko sa doháňala. Samotné lety a konkrétne disciplína, o ktorej štarte hovoríme, nám celkom vychádzali, ale nechajme hovoriť samotného aktéra letu Karola: Namiesto túžobne očakávaného voľného dňa po prepršanej noci nasleduje ranná spŕška vo forme ďalších dvoch súťažných úloh. Dosadáme na naše miesta v hlavnom stane. Vďaka nespavosti alebo prirodzenej dochvíľnosti a líderským schopnostiam nášho Mariana načas - medzi prvými, raz nás tam dokonca nahnal o hodinu skôr, podotýkam, že to bolo ráno o 5.oo hod. Na stole už ležia 2 márkre, predpoveď počasia a popis súťažných úloh. Druhá časť našej posádky v tomto čase láme rekord v pupčení sa s fľašami propánu, ktoré ukladá do nám prideleného Nissanu k balónu. Úloha č. 10 - rozhodcom deklarovaný cieľ, pozíciu si nahrávam do svojho GPS a blúdim prstom po mape, kde to asi je. Medzitým už riaditeľ robí prezentáciu a pokračuje výkladom súťažných disciplín. Povolené štartovacie plochy pre dnešok sú vo vzdialenosti väčšej ako 10 km, čo je náročné pre výber štartu. Ďalšou úlohou tohoto letu je Fly On, po výklade týchto disciplín v angličtine a po japonsky sa poklusom presúvame k naštartovanému autu a nasleduje šialená naháňačka po cestách a necestách samozrejme zavše v protismere. Za bravúrny Marianov výkon pri jazdení tiež žneme pochvalu. Povzbudzujúce je, že nie tak ako u nás, poznáte to gesto habkajúcej ruky pri hlave v oblasti čela. Japonci sú na to príliš zdvorilí a posádky, ktoré stretávame v ich jazdnom pruhu nás po otočení so smiechom prenasledujú, lebo si myslia, že práve my vieme o tom najlepšom mieste na dnešný štart. Po trištvrte hodine dorážame konečne na miesto, ktoré by mohlo vyhovovať pre náš štart. Je to kameňolom v lese, miesto sotva vhodné na štart 1 balóna, vypúšťame héliový balónik, zameriavame smer vetra a meditujeme (to zasa vadí nášmu tímlídrovi, že vraj zbytočne dlho). My však vieme svoje, všetko chce svoj čas! Len sa trocha čudujem, prečo sa tak strašne ženie so štartom ten Angličan, čo sa nám sem vtlačil, ale asi chce čo najskôr vypadnúť. Slušný človek, vie, že zavadzia. Fúkame my! Štartujeme, dnes to bude pánska jazda, do koša beriem Mariana, ktorý sa ujíma navigácie a ako kopilota Laca, ktorý špekuluje nad taktikou letu. Hanku nechávame dnes robiť doprovod, samozrejme musí byť vždy na správnom mieste, pretože americká observerka, majiteľka veľkej balónovej školy, zdvorilo odmieta s nami letieť. Veď baby sa nejako dohodnú. Hanka ešte otravuje, že nemá súradnice bodov, kam plánujeme letieť, odbavím ju tým, že Marian jej to povie zhora vysielačkou. Nepovie... Dokončenie nabudúce