Televízny letový deň

Ondrej Mitter

Pri rozhovoroch o lietaní, vždy narazím na mudrlanta ktorý sa opýta či sa nebojím že sa pri ”tom” lietaní zabijem. Odpovedať na takto položenú otázku je ťažké. Ak poviem, že sa bojím, tak hneď krúti hlavou, že som blázon, robiť niečo také nebezpečné, keď odpoviem ,že sa nebojím, tak ma považuje za ešte väčšieho blázna a samovraha k tomu. Dodať niečo k tomu asi nie je ani treba, lebo kto chce psa biť, palicu si nájde. V podstate majú svoju pravdu. Ak by sa nejaký defekt so slovami, že lietanie je h...o, vybral lietať na padáku a ešte k tomu napodobňovať triky starých flígrov, skončí sa to naozaj úrazom, ba niekedy až tým najhorším. Potom odsúdiť lietanie a paragliding zvlášť ako riskantný nie je problém. Veľkú podporu tomu robia aj senzáciechtivé médiá, ktoré priam pasú po takýchto prípadoch. Každý pritom zabúda na to, že lietanie je činnosť, ktorú sa treba veľmi dlho učiť, skúsenosti sa nadobúdajú iba poctivým trénigom a vedomosti iba štúdiom odbornej literatúry. Vyvrátiť negatívny pohľad na lietanie je veľmi ťažké. Jednu možnosť ako napraviť, alebo lepšie napísané ako ukázať ”pravdivý obraz lietania” širokej verejnosti sa nám podaril 11. februára 1998. Bolo krásne jarné počasie. Oskar pražil akoby nevedel, že v tomto čase býva väčšinou taká kosa, že ” ftáky” lietajú iba v kožuchoch. Čerstvý motorový paraglider Jožo Kuník mal pred kamerou premieru. Ráno sa dovalil s nádchou a uvažoval, že to asi vzdá. Bola by to škoda, a tak som zahájil čajovú liečebnú kúru. Času bolo dosť, čakali sme na Maťa Škvarku. Začali sme rozmýšlať čo na tých televizákov vybaliť. Vzhľadom na Jozefove skúsenosti s motorovým lietaním na padáku, padlo rozhodnutie urobiť z neho vedúceho skupiny a ja s Maťom ho budeme zo strán kopírovať. Vyzerá to jednoducho, ale o to horšie sa to robí. Každý mal iné krídlo a tak sme sa pred kamerou chvíľu naháňali, pokiaľ sa nám podarilo utvoriť formáciu. Vietor si na ten deň zobral voľno a štart bol naozaj veľmi namáhavý. Keďže všetci, čo sa trochu rozumeli lietaniu, boli zároveň aj účinkujúcimi, pri štarte nám muselo pomáhať osadenstvo štábu. Pomocníkovi chvíľu trvalo, kým pochopil, že aby som mohol odletieť, musí mi pri štarte pustiť krídlo. Na prvý pokus vytvorenie formácie nevyšlo a tak sme sa stali leteckými exhibicionistami. Samostatné nálety na kameru mali asi najväčší úspech. Lietali sme tak tesne okolo kameramana, že sa mu chvíľami zdalo že do neho narazíme. Po pristátí prišiel za nami a gratuloval , že sme mu ušetrili 2 milióny korún za kameru a ja som bol rád, že som nedal zámienku ku kritike lietania nechceným pristátím na strome vedľa cesty, keď mi došlo palivo. Potom sa na nás pripravila mladá redaktorka a dávala nám otázky, ktoré sa s trémou podarilo zodpovedať. Po doplnení paliva do nádrží lietajúcich strojov sa opäť išlo do ľuftu. Stratégia na utvorenie formácie sa zmenila. Určili sme si vyčkávací sektor kde sme sa sformovali a potom letom do priestoru natáčania prileteli ako frajeri. Jozef sa na konci dráhy z formácie snažil odpojiť, ale obaja sme ho prenasledovali a tak s občasným úspechom udržiavali formáciu. Poobede sa vietor rozhodol prejaviť a nahodil západný smer. Jediný svah vhodný na tento vietor v blízkom okolí je Čachtický hrad. Navrhli sme štábu možnosť zalietať si ako pasažieri na tandemových padákoch. Povinne boli k dvom tandemom pridelení redaktorka a produkčný. Ich farba tváre pred štartom mala tendenciu meniť sa na odtiene bielej a nervozita dosiahla najvyššej úrovne. Maťo sa s redaktorkou dostal bez problémov na prvý pokus do vzduchu a letel popri hradnom brale s gracióznou ľahkosťou. Môj pasažier sa pozeral, ako im to pekne plachtí a strach sa zmenil na nedočkavosť. Hneď po štarte sme to nasadili nad Višňové a otočili oproti hradu. Pri zapadajúcom slnku sa skala s hradom sfarbili do červena. Pristátie vo Višňovom na malom place bolo pre pasažiera prekvapením. Takto sa zakončil jeden pekný letový deň, kedy sa ukázalo, že lietanie je krásnym športom ktorý si vyžaduje celého človeka.