Venezuela 98 - Komplex a.s. horolezectvo-paragliding-rafting
Časť prvá - horolezectvo, rafting

podľa rozprávania účastníkov napísal Ján Šipoš

AYUÁN TEPUY - najväčšiu stolovú horu Južnej Ameriky objavil v tridsiatych rokoch dobrodruh Jimmy Angel. Je to zaujímavý príbeh. Ten náš sa začal  minulý rok na jar, keď sa Peter vrátil z Venezuely. Pri svojich potulkách Južnou Amerikou získal potrebný prehľad a kontakty. Navrhol mi zorganizovať najbližšiu akciu do Venezuely v kombinácii s paraglidingom. Navštívil som ho v Beckove a celú noc sme strávili premietaním diákov a pozeraním fotografií. Viac mi nebolo treba. Vypracovali sme podrobný plán akcie, stanovili športové ciele a pustili sa do práce. Celú akciu zastreší náš klub BOCA team a zafinancujú sponzori. Boli chvíle, kedy sa zdalo, že to asi zabalíme, ale 9. januára 1998 sa prví dvaja členovia výpravy vydali vštýle “Jimmyho” na cestu.

ROZPRÁVA MAROŠ KOČAN

Začalo sa to ponukou Jana Šipoša zúčastniť sa tejto akcie vo funkcii dvorného kameramana expedície. Naša skupina pozostávala z dvojčlenného družstva  Slovákov - mňa a Becka (Petra Ondrejoviča, ktorý sa na najväčšiu stolovú horu Južnej Ameriky AYUÁN TEPUY vrátil už po tretí raz) plus štyroch moravských horolezcov. Po prílete do Caracasu sme sa autobusom dostali do mesta Bolívar. Večer sme si pripravili veci a ráno sme vyrazili na letisko. Šťastie nám prialo. Nečakane nás zastavili nejakí domorodci a ponúkli nám let. Becko nezaváhal a výsledok sa dostavil. Cena klesla takmer na polovicu. Zhruba po pol hodine letu ponad vyprahnutú oblasť bývalých lesov a teraz už vypálených saván sa nám v diaľke začali ukazovať prvé unikáty stolových hôr a konečne aj zeleň lesov a džungle. Asi po hodine letu sa za zrázom veľkej plošiny objavila veľká lúka, na ktorej bolo asi päť jednoduchých domčekov so strechou z palmových listov. Bolo to letisko Bienvenidos Uruyen pod horou s rozlohou 700 km štvorcových a výškou kolmých stien cez 1000 metrov

v národnom parku Canaima.

Pri vstupe do tohto parku je potrebné mať indiánskeho sprievodcu a zaplatiť za vstup. Becko však strážcov poriadku po chvíľke debaty presvedčil o tom, že sa máme stretnúť na istej križovatke (o ktorej netušil ani on, že tam je) v parku s jedným indiánskym sprievodcom, ktorého sme si dohodli. Tým sme vzbudili dôveru u domáceho obyvateľstva a vybrali sme sa na desaťdňovú púť skalnými labyrintmi, rozľahlými močiarmi a džungľou bez civilizácie. Boli sme bez spojenia, len s jednou kreslenou obrázkovou mapou, a fotografiou vodopádu na začiatku Canon di Diabolo, kde začína riečka Curun Meru, do ktorého sme podľa plánu mali zlaňovať. Becko začiatok tejto hory poznal už z predchádzajúcej expedície, kde zlanil najvyšší vodopád Salto Angel. Zopakovanie tohoto náročného podujatia bolo cieľom štvorčlennej českej skupiny a my sme išli do úplne novej neprebádanej a ľudskou nohou nedotknutej oblasti. Prvý deň - ľahký treking po savane. Druhý deň sa začal už vyššou džungľou v miernom stúpaní. Popoludní to začalo rapídne naberať na výške. Niekde sme museli ísť dokonca po štyroch (nie, že by sme boli tak opití, ale terén normálnu chôdzu neumožňoval). Tretí deň pokračoval popod kolmé steny k dvom vežiam. Táto časť sa ide dobre, lebo na hranu hory je prešliapaný chodník od návštevníkov. Tu cesta pre turistov končí. Aj preto, že pre indiánskych sprievodcov sú hory posvätné. My ale pokračujeme po planine hory naprieč,

kde ľudská noha ešte nevkročila.

Povrch hory je rozmanitý a členitý, vzdialenosti, ktoré by normálne človek prešiel za 15- 20 min, tu trvajú hodiny. Ráno pokračujeme po vyschnutom koryte a ku koncu dňa narážame na súvislejšie jazierka vody. Nafukujeme preto člny. Pokojná voda sa bohužiaľ po chvíli stráca v prasklinách koryta Pochod s nafúkanými člnmi je veľmi náročný, ale po chvíli sa objavuje ďalšie jazierko, ktoré splavujeme a tak to ide až do večera. Ráno pokračujeme až na miesto ďalšieho bivaku, ktorý bol náš posledný spoločný s Čechmi na vrchole hory. Tu členovia českej výpravy po dôkladnej prehliadke svojich nôh objavili na špičkách prstov miesta, z ktorých po odbornom chirurgickom zákroku ihlou a vlastnou rukou vydolovávali piestne červy. Na to my Slováci hrdinsky vravíme ,,vidíte a my nič”. Posledné potrasenie rukou a rozchod. Česká výprava pokračuje smerom k Salto Angel . Ja a Peter pokračujeme nenarušenou oblasťou s nafúkaným člnom po vyschnutom koryte rieky. Pôvodne sme časť rieky mali splavovať až k nášmu vodopádu. Podvečer prichádzame k hrane z ktorej mal vytekať náš vodopád. Na naše prekvapenie vidíme vyschnuté koryto rieky z obidvoch strán pokryté nepriechodnou hustou džungľou. Prepracovávame sa cez džungľu zhruba 150 metrov na pravú stranu od koryta rieky. A tu nastali ďalšie komplikácie. Vypúšťame čln, balíme a začíname sa predierať hustou džungľou dvaja s troma batožinami. Prejdeme desať metrov a zistíme, že ďalej sa nedá ísť. lebo pred nami sa zjaví roklina a zrazu čumíme do prázdna. Toto sa opakuje do večer a na druhý deň opäť. V hlave sa nám črtajú rôzne iné verzie - natiahnuť lano a urobiť si lanovkou, aby sme si preniesli ponad porast džungle ťažkú batožinu, ktorú by sme najradšej odhodili. Okrem vlastných batohov sme niesli raftový čln vážiaci asi 30 kíl. Nakoniec vynášame batožinu na prvú vežu, na ktorej ju z druhej strany spúšťame dolu po lane. Lano sa však uvoľnilo a batožina padá do neznáma. V reflexe zachrániť ju zachytávam lano, na čo doplatili moje dlane spálením. Schádzame pod vežu a predieraním sa cez džungle. Popod skalnaté veže napredujeme strašne pomaly. Chýli sa opäť k večeru a my máme na hranu ešte strašne ďaleko. Ja začínam cítiť otlačené prsty na nohách. Noc sa blíži. Stmieva sa a my sa musíme rozhliadnuť po mieste na prenocovanie. Džungľa takéto miesta naozaj neponúka. Vyliezam na 5-metrovú vežičku a usudzujeme, že na nej prečkáme túto noc. Celú noc cítim v koncoch prstov na nohách brnenie. Hlavou mi blyskne myšlienka, to nie sú asi otlačené prsty od topánok, ale sú to asi tie piesočné blchy. Ráno pracujem na tom, aby som ich dostal von. Vytiahol som ich rekordné množstvo - 12!. A to som sa ešte smial Čechom, že ich mali až 9, čo bolo v ich skupine najväčší počet. Vedeli sme, že plán, ktorý sme si dali a časovo rozvrhli, nám táto prvá časť znemožnila splniť a že budeme meškať. Preto celý deň pracujeme bez prestávky a bez jedla. Večer po úmornej drine zabíjame prvý nit na zlaňák. Líhame si do spacákov na okraji hrany a prečkávame noc. Ráno pred svitaním sa spúšťame prvým zlaňákom do oparu na výbežok v stene, na ktorom rastie strom a naňho uchycujeme ďalší zlaňák. A ďalej, až pokým sa nenapojíme na koryto rieky. Až toto vyschnuté koryto nás konečne po 500 metroch (v ktorom počujeme v hĺbke medzi skalami tiecť vodu) doviedlo nakoniec k ústiu vodopádu.

Canon el Diabolo

Objavuje sa pred nami 600 metrov hlboká roklina, do ktorej voda vyteká asi 20 metrov spod vrcholu ústia rieky. Je to fascinujúci pohľad do Canonu el Diabolo, plného úžasnej zelene, rozmanitosti farieb, na úbočiach, ktoré poskytujú kolmé steny. Pekné kontrasty zelenej, modrej, oranžovej. Tak kvôli tomuto sme sa sem drali. Pohľad dolu nám povedal jedno, že tadiaľto zlaňovať nemôžeme a musíme sa prepracovať asi 200 metrov napravo od vodopádu. Po skúsenostiach z prvého zlaňovania, vraciame sa po vyschnutom koryte asi 50 metrov, kde vchádzame do džungle a predierame sa na hranu kde by sme mohli teoreticky zlaňovať. Peter zatĺka nit a ja za ten čas pripravujem niečo rýchle zjesť. Nit je zatlčený, žalúdok aspoň trocha plný. Peter sa spúšťa aj s batožinou na malú policu, ktorú vidno z vrchu. To bolo posledné miesto nad previsom. Spúšťam sa k nemu, snažím sa spraviť nejaké atraktívne zábery s kamerou. Uchytávame ďalší zlaňák o dva stromy, ktoré rastú na polici. Tentoraz už ostáva batožina pre mňa. Peter sa spúšťa do mierne previslej steny, asi po 40 metroch podo mnou zatĺka ďalší nit. Spúšťam sa k nemu. Peter ma priťahuje k stene a pekne jednu vec za druhou zapíname do nitu. Sťahujeme lano, prevliekame cez nit a hádžeme ho dolu. Peter si prevliekol osmu a chce sa do nej zapnúť. Bohužiaľ nemôže vytiahnuť svoju karabínu z nitu, všetko je navešané na nej vrátane. Váha nám bráni odľahčiť jeho karabínu, aby ju bolo možné vytiahnuť a prepnúť do osmy. Asi po piatich neúspešných pokusoch sa nám to podarilo. Takto pokračujeme ďalej a ďalej do útrob kaňonu. V predposlednej fáze tejto steny, kde je najviac previslá sa stala

takmer osudová chyba.

Peter ostáva visieť pod previsom 10 metrov od konca lana a asi 4 metre od steny. Nie je možné sa tam rozhojdať. Je to 35 metrov od miesta, kde má lano posledný kontakt so skalou. V jednom momente sa mi zdá že tu ostaneme navždy. Posledný zúfalý pokus. Spúšťam dolu k Petrovi jednoramenný statív na kameru, ktorý má pri rozložení niečo vyše troch metrov. Je to dosť nebezpečné, ale je to jediná šanca. Darí sa až na 8. raz. Hra o nervy. Konečne sa zaisťuje hákom, natĺka nit, schádzam dolu a teším sa, že budem žiť. Ešte pár menej dramatických zlaňákov a sme opäť v džungli. Zaujatí presekávaním sa porastom si zrazu uvedomujeme, že sa zotmelo. Mali sme len jednu čelovku. Niesť tri batožiny bolo veľmi náročné, preto sme čln nechali tam. Ráno sa ponesie lepšie. Pri každom druhom kroku sa prepadávame až po pás medzi husté porasty koreňov. Batoh nás prevažuje a pri jednom z takýchto pádov sa snažíme zachytiť o akúsi palmu. Ostne na nej sa zapichujú do ruky, radšej padáme ďalej. Bohužiaľ dopadáme na ďalšiu rovnakú rastlinu. Padáme ďalej a zrazu sme v koryte rieky, kde pri svetle čelovky vyťahujem ostne Petrovi z nežnej časti tela. Ráno vstávame a konečne mám čas si uvedomiť tú nádheru vôkol seba. Pocit, že sme tu prví a možno aj poslední ľudia, je tiež nádherný. Peter sa vracia s člnom a tak sa snažíme dostať s troma báglami ďalej. Nachádzali sme sa v mieste, kde sme už mali rieku splavovať, ale sklon, stav vody a množstvo terénnych nerovností v koryte vody, ktoré robilo rieku suchou, nám neumožnilo splavovanie. Zúfalstvo. Z oboch nás už civela únava a vyčerpanosť. Takto sme šli ďalšie dva dni, predieraním sa cez veľké balvany, úzke úžľabiny, v niektorých úsekoch cez prales. Konečne sa objavovali miesta, kde to vyzeralo nádejne na splav. Z posledných síl sme fúkali čln. Chladili sme si nohy v rieke, aby sme pri fúkaní nezaspali. V hlave sa nám točilo, ako keby sme boli opití. Nasadáme na čln a veslujeme. Po pár sto metroch za zatáčkou, ktorú sme z miesta fúkania nevideli, sa voda zasa stráca v hĺbke prasklín. Čln nafúkaný prenášame. Našťastie vody pribúda, čoraz viac úsekov sa dá splaviť a čln stačí už len pretláčať. Zrazu sa krajina otvorila, pred nami je nádherná panoráma - a vidíme najvyšší vodopád na svete Salto Angel. To už vieme, že sme blízko miesta stretnutia. Meškáme 2 dni aj keď sme sa celý čas veľmi ponáhľali. Prichádzame k sútoku rieky, ktorá tečie spod Salto Angel. Po chvíli počujeme hlasy, chalani nás vrúcne vítajú, niektorí až

so slzami v očiach.

Cítime, že tu niečo nesedí. Vidíme, že jeden chýba. Dozvedáme sa, čo sme najmenej čakali, jeden z nich, kameraman Nemec, ten, ktorý mal najviac skúseností, sa pri zlanovaní zrútil. Vyčerpaní z celého pochodu pripravujeme niečo zjesť a preberáme situáciu ohľadom tragickej udalosti. Čaká nás nepríjemná povinnosť návrat pod stenu k provizórnemu hrobu, exhumácia a urobenie snímkov pre vyšetrovanie. Asi po 5 hodinách plavby v oboch člnoch stretávame prvých indiánov na motorovom člne. Na druhý deň nás vezmú kus cesty bližšie k miestu nášho cieľa - Canaimy. My sme zatiaľ do večera pokračovali k miestu, kde mal Peter známeho už z minulej výpravy na ostrove Las Orchideas. Na druhý po nás prišli Indiáni a odviezli nás na tri štvrte cesty k nášmu cieľu. Pri indiánskej dedinke nás vyložili a pokračovali sme v ceste vlastnými silami až do Canaimy. Dorazili sme v podvečer. Museli sme sa ponáhľať, aby sme stihli lietadlo naspäť do Bolívaru. V Caracase sme sa stretli s ďalšími členmi výpravy, ktorí už na nás čakali a pustili sme sa do dobrodružstiev vo vzduchu. Ale o tom nechám rozprávať povolanejšieho.

pokračovacnie nabudúce - Paragliding