|
6 slnečných dní - Stubai Cup 98 Matúš Škvarka Už 11 rokov sa v údolí Stubai Tal neďaleko Innsbrucku vždy druhú januárovú sobotu konajú medzinárodné preteky v paraglidingu. Organizátori si túto ročnú dobu nezvolili náhodou. Dlhodobo majú vysledované, že na konci prvej dekády januára je takmer na sto percent pekné počasie. Navyše je dolina vďaka svojej uhlopriečnej orientácii voči svetovým stranám perfektne tienená pred v Alpách veľmi častým južným fénom. Piloti, výrobcovia padákov a novinári z celého paraglidingového sveta sa za mohutnej sponzorskej podpory firmy Austria Alpin stretnú, aby v súťaži, ktorú vzhľadom na nemožnosť diaľkových preletov možno nazvať skôr propagačnou, porovnali modely padákov pripravené zväčša na nadchádzajúcu sezónu. Pretekári sa môžu prihlásiť do jednej z dvoch nezávislých súťaží. Jedna sa volá hobby, druhá profi. Okrem toho výrobcovia môžu prihlásiť svoje nové modely na porovnanie kĺzavosti, ktorá sa určí ako priemer z dvoch uskutočnených letov. Pretekárska úloha hobbystov je jasná. Každý na lístok napíše čas, ktorý sa chce udržať vo vzduchu. Pri vyklesávaní má na šikmej lúke v polovici prevýšenia spraviť touch and go - pristáť do vymedzeného štvorca a znova odletieť bez toho, aby padák položil na zem. Na pristávačke musí ešte trafiť do kruhu s priemerom desať metrov. Profíci majú rýchlostnú úlohu. Po štarte letieť kilometer doprava, obletieť bóju, na ktorej stojí pozorovateľ, trafiť touch and go a pristáť na bod o priemere desať centimetrov. Všetko sa boduje a najvyšší súčet vyhráva. Tento rok je účasť mimoriadne bohatá. Je tu dohromady 182 pretekárov. Minulý rok ich tu bola necelá stovka. Do súťaže hobbystov je prihlásených 120 pretekárov, čo je takmer dvojnásobok oproti 62 profíkom. Tento pomer zodpovedá štartovnému. Hobbysti zaplatia za účasť päťsto šilingov, profíci tisíc. Aj ceny sú v tom pomere. Víťaz profíkov dostane desaťtisíc šilingov, víťaz hobbystov sedemdňovú dovolenku vo Fulpmese. Silná motivácia, najmä pre domácich. Prvý let v roku Ráno jazdím po penziónoch Fulpmesu a rozdávam permanentky 34 ľuďom, ktorí ma požiadali, aby som pre nich tento výlet zorganizoval. Superskipas platí na všetkých vlekoch a lanovkách v údolí a dokonca aj v plavárni s tobogánom. Vyvážame sa na Kreuzjoch, mnohí na svoj prvý tohtoročný let. Naobed sa dostavuje termika ako sa patrí. Štartujem na svoj prvý termický let s Grantom 29, ktorý mi firma MAC požičala na Stubai Cup. Zisťujem, že nový padák dosahuje maximálnu rýchlosť 46 km/h a perfektne točí v úzkych stupákoch. Hravo podtáčam a prestúpavam naširoko lietajúcich Nemcov a Rakúšanov a so štyrmi metrami na váriu sa mi darí vymontovať až do 330 metrov nad Kreuzjoch. Opäť sa potvrdzuje môj názor, že nemecky hovoriaca časť Európy má síce najlepších pilotov na svete, ale technika štartov a lietania ich zlatého stredu je mizerná. Hore stretávam Laca Vikartovského, nádejného majstra sveta v parašutizme, ktorého vari ani inde než vo vzduchu stretnúť nemožno. Po hodine spoločného krúženia zisťujeme, že súťaž hobbystov s letom na odhad času bude v týchto podmienkach skôr súťažou božskej trpezlivosti a omrznutých prstov. Tragický začiatok V piatok poobede štartuje z Kreuzjochu na modrom padáku päťdesiatročná začínajúca pilotka. Nevšimla si, že nemá zapnuté nožné popruhy. Vypadáva zo sedačky a visí na postroji s popruhmi pod pazuchami. Padák je neovládateľný a letí do stromov. Zhodou okolností som práve vo vzduchu. Hlboko dolu pod sebou vidím helikoptéru, ako sa plazí hore úbočím. Kam to letí? Pozerám ďalej po trase jej letu a vidím modrý padák visiaci na okraji prieseku na troch komorách. Pilot helikoptéry si uvedomuje, že nemôže letieť nad padák, inak by ho prúd vzduchu pod vrtuľou poslal o dvadsať metrov nižšie. Na rad prichádzajú pozemní záchranári. Zo stromu však už skladajú len mŕtve telo. Pri náraze do koruny sa pilotka neudržala na pazuchách a obesila sa na prsnom popruhu. Večer na zahajovacom mítingu držíme minútu ticha. Pretek Sobota ráno. Deň pretekov. Zisťujem, že som medzi profíkmi jediný Slovák. Môžem si to dovoliť, štartovné mi uhradili TJ Spoje. Zo Slovákov sú tu okrem mňa už len dvaja hobbysti Dušan Kultan a Juro Kleja. Čechmi je štartovné pole oboch skupín doslova prešpikované. Sú tu prakticky všetci výrobcovia a množstvo pilotov. Profíci sú rozdelení do dvoch skupín. Prvá má na odštartovanie hodinu od pol dvanástej do pol jednej. Druhá nasleduje po nej. Hobbysti sú rozdelení dokonca na dvanásť skupín. Niektoré štartujú hneď ráno, iné až po profíkoch. Je jasné, že nemožnosť štartovať v rovnakom čase prakticky likviduje regulérnosť súťaže. Najlepšie na tom budú piloti štartujúci medzi dvanástou a druhou. Darmo si hobbysta v poslednej skupine určí hodinu, ak štartuje o pol štvrtej, nemá šancu. Na štarte to vyzerá inak ako počas dvoch dní predtým. Kreuzjoch sa celý prehýba pod náporom strkajúcich sa pilotov. Štartovačka je rozdelená na dve časti. Tá väčšia je určená pretekárom. V tej menšej sa tlačí temer celá paraglidistická Európa. Štartujúci si tu navzájom odhadzujú padáky, schyľuje sa aj k pästným súbojom. Je to zábava sledovať, menšia už byť priamym účastníkom. O pol jednej oznamujú druhej skupine pripravujúcich sa profíkov, že štart sa o desať minút odkladá. Slabá termika spôsobila, že len málo pilotom prvej skupiny sa podarilo obletieť bóju, ležiacu skoro vo výške štartu. Jury sa teda rozhodla zasiahnuť a uprostred súťaže presunúť bóju o sto výškových metrov nižšie. Týmto zásahom sa prudko zvyšuje pravdepodobnosť, že víťaz vzíde z druhej skupiny. Akých favoritov v nej organizátori majú? Štartujem. V napätí súťažného letu len tak-tak míňam skalný výbežok, okolo ktorého som už toľkokrát bez problémov preletel. Pritáčam, čo to dá, trochu pridlho, lebo neviem, kam tú bóju vlastne posunuli. Nakoniec ju oblietam so stometrovou rezervou. Keby som letel rovno od štartu bez točenia k bóji, bol by som ju obletel. Touch and go podlietam o päť metrov a ku krížu mi chýba asi toľko isto. “Mal si radšej trénovať touch and go a nie loopingy skúšať,” komentuje môj výkon Laco. Má pravdu. Keby som touch trafil, bol by som šiesty. Súťaž kĺzavosti Zmerať kĺzavosť padáka objektívne je prakticky nemožné a piloti to vedia. Ak niekto dokĺže najďalej, to ešte neznamená, že má najvýkonnejší padák. Pravda, nesmie to byť žiadna šopa, ale v prvom rade musí byť pilot vybavený všetkými prístrojmi. Po štarte piloti zisťujú rozdielne rýchlosti voči vetru a voči zemi. Tú prvú ukáže rýchlomer na váriu, tú druhú GPS. Letia proti slabému vetru. Na dosiahnutie optimálnej kĺzavosti treba trochu zošliapnuť speed. Kto nemá GPS, je v nevýhode. V nevýhode je aj ten, kto štartuje príliš skoro, keď je dolina ešte v tieni. Rakúšania sa preto až do obeda ošívajú na štarte a potom letia nasvietenou dolinou. Veľmi im to ale nepomohlo. Súťaž dopadla s takým úspechom českých padákov, že vo švajčiarskom Gleitschirme, ktorý vyšiel tesne pred uzávierkou tohto čísla Adrenalínu, sa jej výsledky ani neobjavili. Keby Petr Reček so svojím Heavenom RX letel aj druhýkrát, boli by pravdepodobne v prvej šestke štyri české padáky. Vzdušná akrobacia Pondelok. Piaty deň
v Stubaji. Opar ležiaci na dedine indikuje takú inverziu, že ani miestne
dravce nemajú šancu udržať sa. Vzduch absolútne stojí, je ideálny čas
na testovanie padákov v rôznych režimoch. S novým tandemom MAC Diamond
42 štartujeme s Vladom z Elferu nad Neustiftom. So záťažou blížiacou sa
k hornej hranici výrobcom udávanej nosnosti (dokopy vyše 200 kg) prilietame
v sedemsto metroch nad pristávačku. Vlado sa rozhodol naučiť svoj žalúdok
točiť špirálu. S veľkým úsilím sťahujem ľavú brzdu a dostávam tandem do
klesania 15,7 metra za sekundu. Lietame okolo padáka rýchlosťou 87 km/h.
Solídny test preťaženia padák hravo zvládol. Nedá mi to a s mojím pretekárskym
Perom 84 od SKY sa chystám dosiahnuť ešte viac. Tieto pokusy nie sú celkom
samoúčelné. Z akého stúpania pod búrkovým mrakom sa dá ešte uniknúť? Nasleduje
štart nad Fulpmes. S naplno zošliapnutým speedom letím nad stred doliny.
Rýchlomer ukazuje stabilnú rýchlosť 51 km/h. Na víťazstvo na Slovensku
by takýto padák vynikajúcemu pilotovi v pohode stačil. Na vyrovnanú špičku
svetových súťaží s ich na mieru vyladenými špeciálmi už nie. Nasleduje
špirála. Vrchlík leží predo mnou, ešte nie celkom vodorovne - asi na 90
percent. Vybielené vário ukazuje klesanie 19,1 m/s a závesná sonda prenáša
na displej obvodovú rýchlosť 106 km/h! Tak rýchlo som na padáku ešte neletel.
Ešte trošku pritiahnuť a dosiahol by som klesanie aj cez 20 metrov za
sekundu. Rýchlosť je vhodná na vyskúšanie si loopingu. Pri výbehu zo špirály
dávam plnú kontru a za šialeného pípania vária 7 m/s sa dostávam nad padák.
Naraz chytám paniku a v poslednej chvíli prudkým obojstranným zabrzdením
manéver ukončujem. Strácam obvodovú rýchlosť a prepadám sa dolu tesne
vedľa vrchlíka. Padák nereaguje zrovna ústretovo, ale niekoľkými dobre
volenými zásahmi do riadenia ho dostávam do normálneho letového režimu.
Vo priestore nad Neustiftom sa vznáša staručká Q-dvojka. Jej pilot Frigo
je ostrieľaný špirálnik. Niečo však nevychádza podľa jeho predstáv. Polovica
padáka zaklapáva medzi šnúry a krídlo padá do negatívky. Popruhy sú niekoľkokrát
premotané, padák je neovládateľný. Konať treba rýchlo. Objavuje sa záložák.
Hlavný padák sa však Frigovi nedarí stiahnuť a tak napaľuje do zeme letiac
na dvoch padákoch. Dolinou len tak zaduní. Majdo, ktorý celú akciu filmuje,
len vytriešťa oči a nevšíma si, že kamera mieri úplne niekam inam a podstatná
časť záberu mu unikla. Frigo našťastie dopadol na šikmý svah a väčšinu
energie nárazu premieňa na valivý pohyb dolu úbočím. Mierne otrasený ale
nezranený si balí obidva padáky. Rebrá ho budú bolieť ešte dva týždne.
Keby dopadol na rovné, ležal by dolámaný v nemocnici. S večerným stekačom
sa nakoniec darí na svoj prvý IFR let odštartovať aj Majdovi. Na pristátie
mu musia svietiť reflektormi. |
|