Paraburza 97

Miro Šichula - Mareček

Stalo sa už tradíciou, že každý rok v jednu jesennú sobotu sa na Donovaloch zídu aktéri a sympatizanti paralgidingu, výrobcovia, predajcovia a záujemcovia. Ani tento rok nebol výnimkou a tak 4. októbra smerovali davy áut a peších do hotela Agrostav, kde sme vďaka jeho šéfovi Števovi Kučerovi našli útočisko na realizáciu našich para-kšeftov. Hotel oplýval dostatkom tuhých aj tekutých zásob na uspokojenie útrob ľudských jedincov. Na placi boli výrobky mnohých značiek, ktoré na Slovensku pri lietaní vídame. Vďaka trenažéru od Jana Šipoša si účastníci mohli na mieste vyskúšať rôzne typy sedačiek. Mimochodom, zabudli sme ku vchodu umiestniť biletárku, takže vstup bol zadarmo. Nabudúce sa polepšíme a zabudneme ju zas. K akcii tohto druhu patrí pochopiteľne aj lietanie. Oproti minulému roku nám počasie prialo podstatne menej. Pôvodne sme zamýšľali v rámci paraburzy spáchať zlet historických padákov. Napokonsne boli radi, že popoludní sa počasie umravnilo aspoň natoľko, že sme si mohli aspoň pošaškovať nad salašom. Chudák bača. Nárazový západ spôsobil, že historické krídla ostali ktovie kde a jediný Maťo Škvarka sa odvážil predviesť vykopávku kedysi nazývanú Bonus. Vrcholným klincom programu, ktorého sa však dočkali iba naozaj skalní, bola konzumácia pečených pozostatkov barana á la kuchárpilot Peťo Kovács. Ako vidno na ilustračnom zábere, prezident Paragliding centra Banská Bystrica a hlavný organizátor akcie Miro Jančiar išiel vzorným príkladom v kultúre stolovania paraglidistov (chudák, celý deň nič nejedol). Z barana, ktorý sa ešte ráno nič netušiac pásol kdesi v miestach nášho popoľudňajšieho poskakovania, ostali len kosti a naše zamastené ruky a ústa. Česť jeho pamiatke. V nedeľu sme sa v nádejnom vývine počasia vyviezli lanovkou na Novú Hoľu, odkiaľ sme po márnom čakaní aspoň podaktorí poodskakovali v pauzách severozápadného prúdenia na rýchly a kostrbatý zlet na pristávačku. Škoda, predstavovali sme si to lepšie.

Čo na záver?

Nech žijú účastníci paraburzy '98!