Správa z kurzu alebo "Zůstat může jenom jeden"

Jožo Bašný alias Meresjev

Osoby, miesto aj udalosti sú vymyslené a akákoľvek podobnosť je čisto náhodná.
Ako si tak jedno pondelkové júlové horúce dopoludnie kráčam po Donovaloch a podľa mapky sa snažím dopátrať svojho cieľového bodu, z diabolskej rýchlosti vedľa mňa zaflekuje modrý Opel Corsa a akési indivíduum, ktorému čosi explodovalo vo vlasoch a vezúce ešte dve baby, sa ma pýta: "Nevieš, kde tu je poľovnícka chata?" Jasne zorientovaný podľa mapy nejasne ukazujem, asi ktorým smerom treba ísť, rozmýšľajúc pritom, či daný objekt pracuje so Semtexom, Danubitom alebo inou nebezpečne sa prejavujúcou látkou. O minútku sa už stretávame pred chatou a nejaká osoba proti nám vystrkuje ruku a hovorí pritom: "Juro." Nuž, nechcejúc uraziť miestne zvyklosti, predpažili sme i my svoje pravice a spolu s miernou vibráciou v zápästí vyslovili svoje mená. Postupne sa nás tam objavilo šesť zjavne dezorientovaných kúskov. Dva kusy s dlhými vlasmi a čímsi veľkým na hrudi sa stihli aklimatizovať behom niekoľkých sekúnd, pomáhajúc si pritom vydávaním nezvyčajných zvukov za doprovodu gitár. Ako mi niekoľkonásobným opakovaním došlo, jednalo sa o osoby nazývané Gabušík a Nelušík (krycie meno Brutálna Nikita). Pod vedením inštruktora a tiež inšpektora Jura sme sa zabývali vo svojich brlôžkoch a o malú (trošku väčšiu) chvíľku sme aj s padákmi stáli na somárskej lúčke medzi rozkošne lietajúcimi muchami, ktoré sa na nás prišli pozrieť z miestneho salaša. Vytrvalo sme padáky nosili smerom z kopca a do kopca, až sa občas podarilo niekomu s padákom si rolu vymeniť. Výnimočne sa to podarilo i mne, z čoho som mal nevýslovnú radosť, ktorú som prejavoval rôznymi, dosť ťažko zreprodukovateľnými zvukmi. V istom okamihu to už moja Ukrajina nezvládla počúvať, a tak za pomoci vetra a mojej skvelej vysokej pilotáže začala cúvať a nežne, silou rozzúreného grizzliho, ma pricapila o svah. Darilo sa nielen mne a Gabušík si pri pristávaní stihla naraziť prednú (ruku) a možno ešte zlomiť, prinajmenšom naštiepiť rebierko. Naladila sa na ringlotovo-zelenú farbu a začala sa triasť údajne zimnicou (my zainteresovaní sme však vedeli, že sa trasie nedočkavosťou, kedy si bude môcť pristátie zopakovať). Nakoniec to do večera rozchodila. Dobré štyri hodinky po začiatku kurzu si to stopom dorazil Krokodíl, ktorý neskôr dostal meno Brumteles, a tak ho tak ďalej volajme. Na rozdiel od nás, ktorí sme svoje padáky neustále nosili hore-dolu, rozkladali ich a s nesmiernou trpezlivosťou a láskou im rozchlpovali šnúry, Brumteles sa vzniesol do vzduchu na prvý pokus, čím si vyslúžil naše úprimne opovržlivé pohľady a veľa nechýbalo, aby večer nedostal "deku" (humánny prostriedok, zabezpečujúci, aby vysoko vyskakujúce osoby skákali nižšie, respektíve neskákali vôbec). Od nášho aktu pomsty nás odradilo iba to, že na izbe spal s kolegom padáčkárom Igorom, ktorého by sme neradi zobudili. Na druhý deň sme sa s rukami odratými od popruhov vybrali na náročnejší terén pod Hang. Skromne povedané, lety sa nám už darili oveľa lepšie a najviac oceňované miesta na pristátie boli dve. Malý fliačik trávy mal hodnotu preto, lebo pristátie na ňom oceňoval Juro planým výrokom: "Máš u mňa pivo.", zatiaľ čo žihľava všade naokolo mala zdravotný význam pre budúcich reumatikov. Tu nastal menší zlom mojej kariéry nádejného paraglidistu. Vo všetkej počestnosti sa na štarte preťahujem s protivným bočným vetríkom, precupitám Mišovi cez šnúry a jednu si zapletiem do topánky. S obratnosťou lasičky, snažiac sa z nej vymotať, a pritom ešte aj odštartovať, ocitám sa na zemi v polohe ležmo na boku, s jabĺčkom kolena ešte viac nabok. V tejto romanticky vyzerajúcej polohe som začal uvažovať, či vypustím obsah žalúdka von, alebo či sa zachovám ako chlap a čo som si zožral, to si aj strávim. Zvíťazila chlapská výchova. Obkľúčil ma hlúčik obdivovateľov a dobroprajne sa dohadovali na otázkach liečebného postupu typu: "Dorazíme ho hneď, alebo necháme to radšej na divú zver?" Našťastie som im však svojím bystrým zmýšľaním a skromne neprekonateľnou odvahou prekazil plány a jabĺčko som si zručne nasadil naspäť. Keď videli, že som súci aspoň na stráženie chaty, zniesli ma Mišo a Jožo k autu. Na istom úseku ma Mišo musel niesť sám, za čo som mu v návale čistej roztopaše (nazvime to tiež vydieranie nad hlbokou roklinou) sľúbil basu piva. Pri aute mi ale dverami tresol po kolene, a keď videl, koľko neskrývanej radosti mi to pôsobí, znížil svoju požiadavku len na 19 pív. V tejto chvíli som Joža videl poslednýkrát. Vzhľadom na to, že som plnil funkciu strážneho Dunča na chate, informácia, že si krátko po mne zlomil nohu a odviezli ho do nemocnice, sa mi dostala sprostredkovane. Podľa mňa mu však tú nohu niekto zlomil úmyselne, pretože sa nemohol pozerať, ako sa Jožo trápi s príšerne štartovateľným padákom. Keď sa večer Robo (alias Highlander, poznávacie znamenie: pracuje s trhavinami) vrátil s odratým bokom, na ktorý sa mu nádherne lepilo tričko a Juro trúsil slová, ako "Highlander - zůstat může jenom jeden", poňali sme tušenie. Na záväznej prihláške do nášho kurzu sa zrejme vplyvom nezbedného tlačiarenského škriatka nedostal prívlastok "vyhladzovací". To, že na konci zostane pravdepodobne živý iba Juro, čoho dôkazom boli nakoniec aj tandemové lety s ním, počas ktorých hrozilo rozhadzovanie nestrávených zvyškov z veľkej výšky na nič netušiacich budúcich voličov (bolo to v lete pred voľbami). Po okúzľujúco príjemnej noci, strávenej s kolenom veľkosti melónu, išli ostatní na druhý deň lietať a ja, pajdajúc na jednu nohu, som išiel s nimi aspoň ako morálna podpora. Ku koncu dňa sa začalo lietať z polovice hangu a ja som to už nemohol vydržať. Milý priateľ Brumteles mi z auta doniesol sedačku s padákom, pričom mi ich svojím ochotným chrbtom totálne prepotil. Aj tak mu za to patrí moja vďaka. Osadil som svoju telesnú schránku do sedačky, Juro ma chytil za popruhy a zahodil. Perfekto! Len to pristátie parakotúľom bolo trocha tvrdšie. Druhý pokus z vrcholu Hangu spočiatku nebol až taký OK, lebo som si znovu vyhodil koleno z pántu. Ale keďže mi nič iné ako zletieť neostávalo, po krátkom intermezze, kedy som vyslovil všetky sprosté slová, na ktoré som si v tej chvíli spomenul, opäť som s pomocou Jura vzlietol, zabudol na koleno a nádherne mäkko pristál na hubu v dvojmetrovej žihľave. Nádherný deň, všetci sme boli absolútne happy. Vo štvrtok sme lietali z Novej Hole. Myslím, že podobnými pocitmi ako ja by sa mohli pochváliť aj ostatní. Keď som sa s padákom dostal do miernych turbulencií, hrdinsky som si opakoval:" Ty k...t, ty k...t, načo si sem liezol, mohol si sedieť doma." Moja zázračná odvahu dodávajúca formulka účinkovala a večer som si slipy prezliekol naozaj iba zo zvyku. V piatok fúkal sever, potom nič a potom aj juh a ja som si zase vyskúšal kúzelnú schopnosť môjho jabĺčka opustiť obežnú dráhu a vrátiť sa späť. Ostatní si však celkom pekne polietali. Aspoň som zistil, ako sa z kopca vezie lanovkou. Večer sme opiekli nejaké špekáčky, zavyli ako svorka vlkov pesničky, vypili, čo sa dalo a navštívili miestnu diskotéku. Zapichli sme to na svitaní. V sobotu, posledný deň, to moc na lietanie nevyzeralo, ale zrazu sa to akosi zrovnalo, všetci vypadli lietať a mne zostalo na krku upratovanie maximálne zaprasenej kuchyne (to si ešte vypijete!). Keď som ten mrdník trochu zmiernil, vybral som sa rezkým krokom postreleného tchora pod kopec a čo nevidím: V lese majú veveričky Vianoce a zdobia si jedličku. Aj po výdatnom trojhodinovom spánku sa moja obdivuhodne pružná myseľ nad touto bystrou úvahou dokázala zháčiť a rýchlo prišla na to, že ani veveričky nie sú také blbé, aby mali v júli Vianoce, a teda že na jedli sa skvie asi červený padák typu Ukrajina. No jasné! Ako neskôr vysvitlo, Nelušík si v praxi skúšala teóriu o hniezdení na dominantných stromoch. Keď ju potom jeden šikovný a odvážny inštruktorský inšpektor s lanom a pílkou vyslobodil aj s padákom, spravila ešte jeden krásny let. Tu niekde sa to zhruba skončilo. Alebo, že by ešte len začalo? No uvidíme! Zatiaľ si ležím doma na gauči, prepínam programy, prsty mám slané od orieškov, dlaha ma tlačí od riti až po zem a píšem túto správu z kurzu. Všetkých, aj tých, čo som nespomenul, zdravím a dúfam, že sa čoskoro uvidíme vo vzduchu.

P.S. Odkaz pre tých, čo boli priamo pri tom: Možno to nebolo celkom takto, ale mne sa to takto páči.