|
O pevnej vôli alebo zatemnených mozgoch Mišo Diviak Túto schizofrenickú znôšku venujem Broňovi, ktorý po stometrovej negatívke nezomrel, len sa rozbil na kusy, a potom rok len ležal v gypse a pozeral na strop, a teraz špekuluje, ako by ošálil ženu, že už nechce lietať. Ak sa niekomu bude zdať, že postavy a udalosti v tomto príbehu sú vymyslené, bude sa kruto mýliť. Bendži mal nádherné detstvo plné šialených nápadov a z toho vyplývajúcich šialených udalostí. Miloval dobrodružstvo a všetky jeho hry a aktivity ním aj boli. Jeho rozkošatená predstavivosť, výdatne dotovaná literatúrou typu "Tarzan", "Kniha džunlí" či "Winnetou" mu bola hnacím motorom. Futbal alebo hokej boli mimo jeho záujmu a pohŕdal tými, ktorí sa týmito podradnými hrami zabávali. Bendži sa nevzdal dobrodružných hier, ani keď dospel. Čundre a neskôr lezenie sa stali základom jeho života i životnej filozofie. Je jasné, že jedného leta sa naučil lietať na padáku, lebo si myslel, že bude kombinovať lezenie v horách s lietaním, čím by dobrodružný charakter nabrali aj inak väčšinou nudné zostupy. Samozrejme, že táto predstava po zistení, aký objem a hmotnosť má padák, padla. Avšak lietanie, popri lezení, ostalo jeho obľúbenou hrou na dobrodružstvo. Chcem povedať, že Bendži bol mimoriadne otravný chlapík. Mal sa rád, a preto potreboval pri lezení ističov a pri lietaní spolulietačov - bol to hnusný egocentrik a potreboval ich len pre svoju bezpečnosť. Kvôli lezeniu a lietaniu bol schopný budiť svojich kamarátov vražedne skoro ráno, a to aj v tých najodpornejších typoch počasia. Matky pred ním zatajovali svojich rozospatých synov, keď v nedeľu o šiestej ráno s úsmevom na perách a s obrovským batohom zvonil pri ich dverách. Bendži zúril, keď spolujazdec špekuloval, či nebude náhodou pršať, alebo silno fúkať. Necítil žiadne zľutovanie, keď sa mu niekto sťažoval, že je hladný, alebo že mu je zima, alebo že nevládze. Opovrhoval tými, ktorí hľadali dôvody, prečo niekam neísť. Jedného krásneho
dňa, po dvojhodinovom výstupe a hodinovom úmornom zostupe s padákom v
batohu, za posledných sedem dní siedmykrát, jeho uštvanému kolegovi nastal
v mozgu malý skrat. Na exponovanom traverze Bendžiho sotil a zhodil do
strminy pod chodníkom. Bendži spadol medzi kamene a strašne si ublížil.
Prebral sa v noci a pozoroval padajúce vločky. Nemohol sa pohnúť. Našli
ho za štrnásť dní zabaleného v padáku skauti z Komárna. Jasné, že prežil.
Na nič si nepamätal a nikto sa nedozvedel, ako sa mu to stalo. A nemohol
už chodiť. Jeho priatelia sa od zdesenia museli opiť, keď im brnkol zo
špitála. Bendžiho príbuzní si pri návštevách mysleli, že je zatrpknutý
a nasratý na celý svet, lebo je invalid. Usudzovali tak z jeho neprítomného
výrazu - mali to zafixované z filmov v telke. Ale mýlili sa. Bendži si
v duchu preberal technické detaily svojich budúcich štartov a pristátí
na padáku za pomoci invalidného vozíka a minimálneho počtu asistentov.
Utrpenie jeho spoluletcov v nasledujúcom období dosiahlo hranicu znesiteľnosti.
Museli ho rozvážať na aute, vláčiť na kopce s padákom a s vozíkom. Ich
telá boli po čase samý sval a šľacha. Keď predali zo zúfalstva autá i
padáky, Bendži sa s radostným vytrubovaním zjavil na aute upravenom pre
invalidov a používal ich naďalej na štartovacie, pristávacie a nosičské
služby. Jeden zomrel od vyčerpania, dvaja sa dali na alkohol a posledný
sa stal misionárom v Somálsku. Bendži párkrát donútil svoju matku, aby
ho vyniesla na Orešany, jej výstupy však boli zdĺhavé, a preto od toho
upustil. A tak sa stalo, že zrazu nemal spôsob, ako by mohol lietať na
padáku, ani liezť, ani bicyklovať, ani nič. Mal len dve možnosti - zomrieť,
alebo začať chodiť. |
|