Hrebeň Slovenského krasu zdolaný... alebo ako som si odbabral céčko

Jožo Kolibár

Košický paragliding je odchovaný južnými svahmi Slovenského Krasu. Najvýznamnejšie štartoviská Háj a Hrhov už boli v Adrenalíne popísané. Veľakrát sme preleteli jednotlivé úseky hrebeňa, väčšinou v jednom smere, pretože v uzavretom údolí Horného a Dolného vrchu sa vietor často stáča na východ alebo západ a je ľahšie letieť s jeho podporou. Už niekoľko rokov sme si robili zálusk na jedinečnú disciplínu - plochý trojuholník so štartom a pristátím na Háji, jeden otočný bod Jablonov pri Sorožke a druhý Drienovec pri Moldave. Ide vlastne o let s návratom cez dva otočné body. 21. júl toho roku bol tropický deň s úmornými horúčavami. Deň predtým sme s Robom Háberom zaleteli z Hrhova do Drienovca 17 km dlhú trať a nesmierne sme sa čudovali, prečo poobede tak dramaticky zosilnel vietor. Až neskôr sa ukázalo, že ho spôsobil mohutný búrkový mrak nad východným Slovenskom, ktorý priniesol nevídané záplavy. My sme pristávali na západnom okraji mraku. Na utorok bol predpovedaný južný vietor a teploty do 35*C. S Robom Háberom a Valerijom Procenkom sme sa teda vybrali na Háj, že trochu posvahujeme a pôjdeme sa kúpať na Bukovec. Výstup na štart bol trápením, trval nám dvakrát dlhšie ako obyčajne. Okolo poludnia slnko už pražilo, vietor žiadny, termická aktivita nevýrazná. Došli ďalší traja fanatici. Po májovom Straníku, keď sa na kopci tlačilo skoro 100 ľudí a navyše po známej tragickej udalosti počas súťaže, ma opustili pretekárske ambície. Zameral som sa len na Cross Country a dosiahnutie kvalifikácie "C". Vlani som prihlásil len jeden 32 km prelet, chýba mi už len druhá tridsiatka. Preto som celú jar poctivo písal protokoly a nafotil celé filmy so svojím ksichtom, hárkom papiera, no nevychádzalo to. Aj v daný deň to vyzeralo, že sa vzduch prehreje a polieta sa len kontaktná termika do 300 metrov nad štart. Snáď prvý raz tohoto roku som protokol nenapísal. A to bola chyba! Valerij odštartoval prvý a hlásil - je to slabé. Nasledoval ho Robo a vzápätí ja. Po chvíli obaja spoločníci vytočili preskokovú výšku a bravúrne sa presunuli na hlavný hrebeň. Ja o niečo neskôr, ale už pod jedným z kumulov, ktoré sa začali naokolo robiť. Pod tým prvým som schytal aj prvé a posledné tretinové zaklapnutie toho dňa na svojom Esprite. Preskok Zádielu nebol problém, rozsiahle lesy za kaňonom a silný protivietor nás už ale zrazil dolu. Valerij sa radšej vrátil nad Háj. S Robom sme začali bojovať o každý meter. Pred Hrhovom sme mali už slušnú výšku a opäť sme koketovali so základňou, ktorá dosahovala 1600 m.n.m. Zriedkavo letený úsek hrebeňa od Hrhova k Jablonovu bol už v pohode. Otočil som sa nad najvyššou kótou Hrušovskej lesostepi za Sorožkou a utekal som pred rozpadajúcim sa mrakom. Výšky mi stačilo a cestou späť som predbehol Roba, ktorý sa otáčal už pri Jablonove. Až na Hrhove, kde som sa cítil ako doma, som vyhľadal notoricky známe miesta, kde to nosí. Nastúpal som, šmýkal pred Zádiel a v podvečernej kľudnej termike dotočil základňu. Zhora som videl, že všetci na Háji ešte lietajú, bol tam už i Robo. Výškový prelet Zádielskej a Hájskej doliny, Hájsky hrebeň, vo veľkej mulde znovu základňa, ofotenie druhého otočáka - kameňolomu pri Drienovci, a už len doklz k štartu na Háji k ostatným. S Robom sme sa rozhodli prekonať doteraz platný časový rekord lokality, čo sa i podarilo. Pre úbytok koncentrácie po lete v trvaní 4 hodiny 22 minút som pristával v Háji o pol šiestej, nohy pri pristátí už nepočúvali a na ihrisku som urobil parádnu skĺzavačku. Robo dotiahol nový rekord 4 hodiny 30 minút a zapichol to do paradajok v záhumienku. Napriek ľahkej výstroji - tričku a bez rukavíc (nonono - pozn. red.) bolo hore príjemne. Pekne lietal i Valerij, ktorý viackrát preskakoval hradné sedlo a ako tuhý fajčiar nevydržal a vo výške si zapálil cigaretu. Aj ostatní chlapci si porobili časové osobáky. Bolo počuť, na známej neoficiálnej frekvencii LAA, že lietalo celé Slovensko i Česko. Po premeraní môj výkon činí 46 km na plochom trojuholníku, resp. let s návratom cez dva otočné body. Večná škoda, že som si ten protokol nenapísal, céčko by bolo v kapse. Rovnako hodnotný bol Robov výkon na Limite, ktorý činí 42 km. Z kúpania nakoniec nebolo nič, v noci som nevedel spať, ešte stále mi húpalo so žalúdkom. Verím ale, že to nebol posledný vydarený letový deň tohoto leta.

Predchádzajúci článok
Nasledujúci článok