O jednom super lietacom víkende...

Peter Hazucha

Ahoj lietači! Prežili ste zaujímavý víkend? Ja áno, preto vám opíšem pár zážitkov, ktoré naša partia zažila cez jeden aprílový víkend. V sobotu ráno sme sa vybrali lietať na Donovaly. Fúkal však silnejší severovýchod, teda nevhodný na lietanie, preto sme sa zúčastnili školenia športových komisárov pre paragliding a závesné lietanie. Dozvedeli sme sa niekoľko nových informácií, ktoré budem prezentovať na našej internetovskej stránke. Poobede, cestou domov do Liptovského Mikuláša sme sa zastavili v Ludrovej. Tam boli podmienky na lietanie prijateľnejšie, tak sme čo-to posvahovali asi na úrovni štartu. Niektorí dokonca vymákli pár termických bublín a vyleteli 50 až 70 metrov nad štart. Aspoň sme trochu potrénovali štarty a pristátia na štarte. Tento kopec je na to celkom vhodný. Uháňajúc diaľnicou domov sme zbadali 100 až 200 metrov nad Rohačkou tri padáky. Okamžite sme zamierili tam a štartovali. Polietali sme necelú hodinu do 18:00, asi 70 metrov nad štart. Potom to už ustalo. Deň sme zakončili pri pive na miestnom futbalovom štadióne v Ploštíne. Skonštatovali sme, že to bol vcelku vydarený letecký deň a to ešte nikto netušil čo nás čaká zajtra. V nedeľu ráno bolo už 11 hodín, kým sme sa zišli a dohodli, kam pôjdeme. Vrchné cirusy sa dosť rýchlo hnali od severozápadu, čo nebolo moc optimistické pre Západné Tatry. Predpovede však hovorili o slabom juhovýchode, takže sme sa predsa pobrali na Babky (1566 m.n.m.) v Západných Tatrách. Okolo 12:00 sme po namáhavom výstupe dorazili na vrchol. Pred nami odtiaľ štartoval minimálne jeden pilot (podľa auta pod Babkami), avšak my sme ho letieť nevideli. Hore fúkal slabý juhozápad. Väčšinou to boli termické bubliny. Na vrchole sme stretli bojového pilota stíhačky, ktorý sa veľmi živo zaujímal o náš šport. Vraj na našich lietadlách si už ani nemôže poriadne zalietať. Po malom občerstvení sme sa pripravili na štart a vyslali prvého chrústa, ktorý nemal ambície na prelet. Prelietal termickými bublinami, takže nás ubezpečil, že to funguje. Po vypísaní a odfotení protokolu o lete prvý štartoval Ďuro Antoška a hneď za ním ja (13:00). Bohužiaľ nemal som foťák (akurát došli baterky), takže ja som si nič nevypisoval. Po krátkom hľadaní Ďuro vytočil okolo 2000 metrov celkom pod základňu a odletel preč. Ja som sa však dobre netrafil a krachoval som. Už som začal nadávať, keď som vycentroval mierny stupáčik. Trochu som nastúpal a zrazu hop, 4 až 5 metrový výťah a bol som aj ja pod základňou. Len čo to zbadali ostatní, okamžite štartovali za mnou. Všetci sme nabrali kurz smerom na Oravu. Medzitým sa však Ďuro vracal z toho smeru v dosť malej výške, tak sme zamierili na západ k Veľkému Choču. Riskol to jedine Peťo Hvorka, ktorý sám pokračoval v naplánovanom lete niekde ku Oravskej priehrade. Až po Choč boli nabité kumuly dosť nahusto, takže nebol problém vytočiť to a letieť ďalej. Párkrát nás to vtiahlo aj do mraku. Hlavne Ďuro a Dušan Frniak museli viackrát “béčkovať”. Napriek tomu som za nimi zaostal a takmer som ich stratil z dohľadu. Hrebeň Choča som prelietaval vedľa kríža asi len s 50 metrovou rezervou a tesne ponad stromy som hľadal nejaký stupák. Nad lúkou smerom na juhozápad od vrcholu to znova fungovalo. Začal som točiť asi trojmetrový výťah. Zrazu pozerám pod seba... ...vetroň. Točil podo mnou. Vtedy som si prvý raz uvedomil, akú chybu som urobil, keď som nekúpil baterky do foťáku. Vytiahol som sa pod základňu a letel ďalej na západ. Avšak tam to už bolo redšie a bolo čoraz ťažšie niečo nájsť. Nad Komjatnou som ešte čo to nastúpal, ale ako som prilietal nad Žaškov, myslel som, že je koniec a krachnem. Bol som už tesne nad dedinou, keď som zachytil slabý termický prúd. Držal som sa ho a urobil som dobre. Nado mnou sa objavil dravec a to som už vedel, že je dobre. Zrazu sa mi odkrvil mozog... ...bol som v 7 metrovom rýchlovýťahu. Hladinu adrenalínu som si zvýšil, keď mi polovica padáku klapla. Vyššie to už bolo spojitejšie, takže znova som točil pod základňu. Tu som konečne dohnal Ďura. Dušan skrachoval ešte pred Chočom a pristál niekde na rúbanisku pri Turíku. Uletel asi 20 km. Keď mobilom volal domov, babka urobila poplach, že Dušan visí niekde v hore na padáku a bez peňazí. Tým si zabezpečil okamžitý odvoz domov. Po preletení rieky Oravy som sa ocitol v Malej Fatre. Nad hlbokou a úzkou dolinou nad Lučivnou nastala kríza. Hľadal som nejaké supáčiky na hrebeni, ale všetko bolo rozbité. Dosť to hádzalo, navyše mi už tretí krát klapla jedna polovica a to celkom nízko nad stromami. Mal som čo robiť, aby som to skorigoval, takže som sa znova trochu vystresoval. Hrebeň sa už nedal preletieť a ani ďalej v doline nebolo vidno žiadnu vhodnú prípadnú pristávačku, tak som sa rozhodol ukončiť prelet na rozľahlejšej ploche neďaleko autobusovej zastávky, nachádzajúcej sa pod lanovkou na Magurku. Bolo 15:00, zvládol som teda 34 km za 2 hodiny. Ďuro letel ďalej do doliny, no nepresadil sa a takmer na to doplatil trochu krkolomným pristátím na veľmi malej ploche medzi stromami. Našťastie sa mu nič nestalo. Po krátkej regenerácii som sa pobral zistiť od domorodcov kde sa vlastne nachádzam, lebo na prelet som bol dokonale nepripravený. Okrem foťáku som nemal ani mapu a takmer žiadne peniaze . Do najbližšej dediny Párnice som šlapal pešo asi trištvrte hodiny, lebo samozrejme žiadny autobus nešiel. Odtiaľ ma jeden dobrotivý šofér zviezol do Kraľovian. Tam som pri pokladni na železničnej stanici zistil, že na rýchlik do Liptovského Mikuláša mi chýba jedna slovenská koruna. Osobák išiel až o dve hodiny. Našiel som si však sponzora, ktorý mi na lístok doplatil a tak som už len spokojne čakal na rýchlik a premietal si jednotlivé okamihy preletu. Tesne pred odchodom vlaku sa objavil aj Ďuro, tak sme sa do LM zviezli spolu. Deň sme zakončili v záhradnej reštaurácii pri hodnotení víkendu. Maximálnu výšku som dosiahol 2398 m.n.m., maximálny stupák bol 6,8 m/s a uletel som 34 km za 2 hodiny. Najviac ma mrzí, že som prelet nezdokumentoval. Moja fotogaléria tak bola ochudobnená o zrejme najkrajšie snímky. Poučil som sa a nikdy viac už nebudem lietať bez foťáku, peňazí a mapy. Človek nikdy nevie kam ho vietor zafúkne...