Zatmenie Mesiaca

(Čo najviac trápi Miloša Václava)

Zatmenie Mesiaca nebýva každý deň, a preto sme neváhali a vytrepali sme sa v noci na Straník pozorovať tento zvláštny nebeský úkaz. Škoda 120, auto-hrdina, nás vyviezla až na štart, takže sme astronomicky zízali do neba z tepla. Pokoj bol až do tej chvíle, než som si všimol, že fúka stabilný juh. Padáky boli v kufri, ako vždy, srdce mi začalo silnejšie búchať a už mi nebolo pomoci. Inna mi s ťažkým povzdychom požičala svoj nový stroj a za svetiel automobilových reflektorov som skontroloval šnúry a zapol sa do postroja. Vo vrecku som opatroval pevne priviazanú baterku, dohodli sme si nevyhnutné signály (dva krátke = všetko v poriadku, klasické SOS= som v chroští) a vzlietol som do neznáma. Zatmenie bolo v plnom rozkvete, tma ako vo vreci, orientoval som sa iba podľa svetiel dedín a auta za chrbtom. zablikal som dozadu na štart, že je všetko v poriadku, zrovnal som kurz, zbalil sa do guličky a potom som už len nehybne sedel a kĺzal a kĺzal. Okolo mňa panovalo ohromné ticho. Všetci normálni ľudia sedeli doma, po ceste neprešlo jediné auto. Hlboká čiernota bola okolo mňa, pod nohami i nad hlavou, ale JA som letel MEDZI hviezdami. Boli vpredu, vzadu, naľavo i napravo, prežíval som pohľady a pocity kozmonautov bez filmárskych trikov, celkom “live”..Super! Po niekoľkých minútach som začal svietiť baterkou pod seba. Nič. To ma upokojilo, bol som ešte dosť vysoko. Po chvíli som zbadal v tej čiernej smole slabučkú žltú škvrnu, ktorá postupne intenzívnela. Vo výške 100 m som už dobre videl vo svetelnom kruhu pod sebou drôty a cestu a tak som urobil obrat doprava a kĺzal k Tepličke, aby som zbytočne neletel do poľa. Čím viac som klesal, tým ostrejšie som videl detaily oranice, až som sa začal usmievať, aké je to jednoduché! Ale až také to nebolo. Pri podrovnaní som neudržal baterku v správnej polohe a na zem som narazil s drevenými nohami ako Buratino. zavčasu som to však rozchodil, takže všetky ohrozované časti môjho tela ostali rodnou prsťou nepoškvrnené. Mesiac sa odtemnil, svietil, až oči pichalo a bolo vidno lepšie ako vo dne. Nič teda nebránilo tomu, aby sme sa ešte neskĺzli na tandeme s Innou a potom už rutinne - strašne sa mi zívalo - s ďalšou pilotkou Ivetou. A bolo mi povedané, že je to vraj lepšie ako sex. Prijal som to ako pochvalu, hoci (po dlhšom uvažovaní) to vlastne ani pochvala nemusela byť. Sex so mnou, alebo len sex tak všeobecne? Stále sa nad tým trápim.

Poznámka redakcie: Svoje trápenie si môže vyriešiť len Miloš sám. Pochvala to nemusela byť, iba ak s ním pilotka Iveta už sex zažila, inak nemohla porovnávať.