Lanzarote - zimná rozprávka pre stredoeurópskych rogalistov.

Juraj Sladký

So zahanbením sa musím priznať, že ešte v novembri 1997 pri čítaní inzerátu vo Fly&Glide som netušil, čo to Lanzarote je a kde to leží. Vysvetlila mi to napokon veľmi ochotná pani z nemeckej cestovnej kancelárie Sail&Fly z Brém, ktorá ma o výhodnosti Lanzarote na zimné lietanie spomedzi ostatných možností presvedčila niekoľkými jednoduchými slovami: lietať sa dá na každý smer vetra a od novembra do marca je to tam najlepšie. Týmto mi bol teda tento ostrov súdený a keď tam niekoľko týždňov predo mnou cestoval aj sám Václav Havel s manželkou a jej psami, mal som pocit, že som si tak zle nevybral. Spočiatku som chcel ísť sám, vypadnúť z tej hnusnej stredoeurópskej zimy (odkedy lietam, neznášam zimu, lebo sa nedá lietať) a oddýchnuť si od Slovenska (a to sme vtedy ešte nevedeli, čo sa o ňom a jemu najvernejších dozvedáme teraz z čiernych a najčiernejších kníh), ale napokon zvíťazil zdravý rozum a začal som zháňať parťáka. Lubinova telefonická reakcia: "Bohapustá svahovačka, jedu radši v únoru do Španělska, dají se lítat stovky". Aj išiel a z troch týždňov mu dva pršalo. Lubina som oslovil preto, že som nevedel prísť na slovenského rogalistu, ktorý by si mohol dovoliť týždenný výlet do raja nemeckých a anglických dôchodcov (aspoň tak to tam v zime vyzerá). Na Mira Pavelku a jeho brata Tona som prišiel úplnou náhodou, veď som ich dovtedy nepoznal, nuž ale slovo dalo slovo a 17.1.1998 sme odlietali zo Salzburgu na Lanzarote. Lanzarote je najvýchodnejší zo skupiny Kanárskych ostrovov a leží približne na 29.stupni s.z.š. a 13.stupni západnej z. dĺžky (čo je asi 130 km západne od atlantického pobrežia Maroka), má rozlohu 805 kilometrov štvorcových, ktoré sú rozmiestnené na ťažko definovateľnom tvare škvrny s dĺžkou 58 km a max šírkou 22 km pretiahnutej v smere jz.-sv. Stredná ročná teplota vzduchu je 20,16 stupňa C, teplota vody kolíše v závislosti od ročného obdobia medzi 17-23 stupňami C, relatívna vlhkosť vzduchu je podľa môjho zdroja 40% a ostrov sa mesačne kúpe v 250 hodinách slnečného svitu, čo je poctivých osem hodín denne. Každopádne každého, kto sa chce dozvedieť o Lanzarote niečo viac, odkazujem na pôvabný a veľmi vtipne napísaný článok Standa Hlavinku (listujte v Pilotovi alebo na webbovskej stránke http://www.skyfly.cz/), ktorý si Lanzarote vyskúšal začiatkom januára 99, ale nevybral si správny termín ani správnu partiu ľudí. Standa je rodený spisovateľ, možno lepší ako rogalista (a to už je čo povedať), takže je veľká škoda, že o lietaní toho viac napísať nemohol. Skrátka a dobre, v januári 1998 sme na Lanzarote strávili 6 celých dní (plus dva dni na prílet a odlet), 6 dní sme lietali, pričom každý deň mohol človek lietať koľko len vládal. Keďže na to z domu nie sme zvyknutí, a už vôbec nie v januári, celkový počet našich nalietaných hodín bol obmedzený skutočne len našou výdržou (veľmi slabá) a snahou poobzerať si trochu aj ostrov (úprimne povedané, ak sem neprídete lietať alebo inak športovať, po týždni nemáte čo robiť) a tak som domov letel s 13,5 hodinami v letovom zázname a odhodlaním sa sem ešte vrátiť. Presne do roka a do dňa , teda 17.1.1999, odlieta z Ruzyně česko-slovenská výprava v zložení bratia Pavelkovci, Marko Mihálik, Luboš Genčur, J.S. a šofér na palube Boeingu spoločnosti Fischer- Air na svoju druhú výpravu za lietaním na Lanzarote, tentoraz je all incusive (že to bude aj počasie, v to sme dúfali, ale netušili). Dan Vyhnalík, ktorý nám v Prahe na dva týždne zaparkoval auto, si z nás práve kvôli počasiu do poslednej chvíle uťahoval (pozri neúspešné pobyty Standu Hlavinku na Lanzarote a slovenských padáčkárov na Tenerife v prvej polovici januára), ale ja som do poslednej chvíle veril, že po našom prílete sa počasie stabilizuje a budeme v kuse lietať. A takmer tak aj bolo. Po prílete do Arrecife a jeho príjemných 19 stupňov nás trochu uzemňuje Jarda Jindra, ktorý oznamuje, že tu panuje najchladnejšia zima za posledných 47 rokov, ale nás zaujímajú skôr autá z požičovne, ktoré nám vybavil (Opel Astra za 31.000 pesiet a Corsa za 30.000 na dva týždne) a mierny severný vietor, ktorý sľubuje peknú svahovačku na Orzole. Ubytúvame sa a Lubin by aj šiel lietať, keby nás náhle ochladenie s miernym dažďom, čo je pre mňa na Lanzarote absolútna novinka, neposlali do postele dospať precestovanú noc. Prvý deň pre silný vietor (15m/s) nelietame, len chodíme z kopca na kopec, opravujeme defekty pneumatiky na našej Astre a chytá sa nás nervozita. Našťastie je Costa Teguise, turistická oblasť, v ktorej sme ubytovaní, v severnej časti ostrova, kde sú sústredené takmer všetky letové terény pre závesné lietanie a preto nenajazdíme veľa zbytočných kilometrov . Na druhý deň už začíname s lietaním naostro a potom už lietame 12 dní za sebou a vyskúšame si takmer všetky terény. Začíname na Male (používam označenie terénov podľa dedín najbližších k pristávačke, ako to zaviedla cestovka SAIL&FLY Tours), čo je mierny briežok s prevýšením asi 100 m umožňujúci vzlet a pristátie pri sv. až severnom vetre do 12 m/s. Svah sa po ľavej ruke v smere štartu pomerne razantne dvíha a a zatáča doprava, takže je otočený skôr na východ, neskôr sa náhle stáča doľava do hlbokého údolia a čelí severnému vetru. Pri klasickej severovýchodnej situácii je tu niekoľko kilometrov dlhé predpolie popretkávané políčkami posypanými čiernou drvenou lávou, takže tu nie sú výnimkou stúpavé prúdy do 6 m/s, obvykle slušne turbulentné, s ktorými sa bez problémov dostanete až do základne mrakov, ktoré som tu zažil v maximálnej výške asi 900 m/m. Obľúbenou súťažnou disciplínou kanárskych rogalistov je niekoľkonásobný preskok nad kruhový objazd v dedine Arrieta, vzdialený asi 3 km na sever od miesta štartu, čo pri obvyklých silných vetroch a turbulentnej termike nie je vždy jednoduché. Veľkou výhodou tohto terénu je možnosť pristátia na štarte a to zvládne aj menej skúsený pilot a ak ste aj náhodou na pristávaní dlhí, jednoducho zasuniete podvozok a letíte ďalej, čo sa mi raz aj s medzidotykom podvozku podarilo. Pri slabšom vetre je trochu problematické pristávanie na hlavnej pristávačke pod kopcom, ktorá je z juhu ohraničená kamennými plotmi a smerom na severovýchod, teda v smere letu, sa mierne zvažuje. Tu je veľmi dobré používať brzdiaci padáčik. Ďalšou, pre suchozemcov veľmi atraktívnou možnosťou je pristátie na pláži neďaleko Arriety. Mala je dobrá pri silných vetroch, keď fúka menej, je výhodnejšie presunúť sa na samý sever ostrova, asi 20 km po ceste, na Orzolu, pričom samotné štartovisko leží neďaleko turistickej vyhliadky Mirador del Rio, dielo slávneho miestneho architekta Cesare Manriqueho. Po miernom svahu (sv.až s) treba dobre bežať ale po 100 metroch prelietavate okraj prudkého zrázu a náhle hľadíte do divokej rokliny prudko klesajúcej až k moru. Lietanie na Orzole je veľmi dobré pre vyložene rekreačných pilotov, pretože bezprostredná blízkosť oceánu tlmí prípadnú termiku a lietate veľmi laminárne svahové prúdenie, takže sa tu dá dobre fotografovať. Keďže sa na takmer to isté miesto viete dostať aj pri lete z Famary na severozápadný až západný vietor, na najsevernejšom výbežku, úzkom skalnatom nose zvykne fungovať zaujímavý fenomén záveternej termiky. Vtedy sa neskoro popoludní oprie slnko o záveternú stranu útesu a vy môžete prejsť zo svahovania do krúženia v tejto termike. Niekedy je vzduch taký nestabilný, že vzniká termika aj z malej plochy na útese a v roku 98 sa mi podarilo dosiahnuť základňu mraku. Pri vhodných podmienkach sa dá aj nad morom využívať slabá morská termika, ktorá vám umožňuje až neuveriteľne ďaleko vzdialiť sa od pobrežia. Keď sa nudíte, a to tu nastáva už po hodine letu, môžete trénovať zachytávanie sa na svahu v malých výškach. Pristávanie na štarte je možné len pre silné povahy, nikto z nás sa o to nepokúsil, aj keď som nad tým tohto roku s plným močovým mechúrom asi 15 minút veľmi tuho uvažoval. Nakoniec som pristál dole, zbalil rogalo a do hodiny štartoval ešte raz. Hlavná pristávačka leží v dedine Orzola asi 380 m pod štartom a pristáva sa na futbalovom ihrisku s ozajstnými bránkami, takže Lubinovi sa raz podarilo dať rogalom gól. Rozpočet je bez problémov, pretože okolitý porast je nízky (ale pichľavý, hovorí Marko Mihálik, a je nemožné v ňom nájsť z postroja vypadnutý fotoaparát Mju II) a umožňuje skracovanie do malej výšky. Famara predstavuje to najkrajšie, čo môže ostrov ponúknuť pre závesné a padákové lietanie. Západne od mestečka Teguise sa mierne pahorky smerom na severovýchod postupne menia na takmer kolmé skalné steny ťahajúce sa na severný koniec ostrova v celkovej dĺžke 23 km. Chce to len západný až severozápadný vietor a ten, podľa všetkého, nefúka tak často. Zo svedectva jedného nemeckého rogalistu vyplýva, že až pri štvrtej dovolenke na Lanzarote sa mu podarilo lietať Famaru, ale vtedy to trvalo takmer tri týždne. Nám sa na Famare tohto roku podarilo vyskúšať viac druhov počasia. Slabý vietor, keď sme štartovali z hlavného štartu, betónovej rampy severne od Teguise s nízkymi základňami mrakov, ktoré postupne zahalili najvyššie útesy a znemožnili let na sever ostrova. Na hlavnom štarte sa neodporúča pristávať, pretože svah je tu už dosť strmý a vysoký (280 m/m), napriek tomu som si to podľa jedného predletca v úctivej vzdialenosti za hranou vyskúšal, ale nebol to zážitok na každodenné opakovanie. Pristávacie plochy pod kopcom sú pomerne veľké, ale obvykle sa zvažujú v smere letu a opäť prišli k slovu pristávacie padáčiky. Pri silnom vetre (10 m/s) sa hlavný štart nedá použiť, treba ísť na nízke oblé kopčeky juhozápadne od Teguise a potom môžete pokračovať až k Miradol del Rio na severe. Cestou krúžite najprv termiku z roviny, neskôr z mora a v ten deň to dávalo až do 1200 m/m, takže som celú cestu po útesoch absolvoval tam aj späť dvakrát. Na asi 10 km dlhom úseku niet kde pristáť, strmé svahy padajú priamo do mora a až pod Miradol del Rio sa nachádza piesočná pláž Playa Risco, kde síce môžete núdzi (keď náhle zoslabne vietor) pristáť, ale potom buď nesiete rogallo na chrbte strmým horským chodníkom do výšky asi 400 m alebo si objednáte čln z Orzoly. Na Famare sa rozhodne nemusíte nudiť, pretože hlavný štart má hlboké predpolie, na ktorom môžete lietať termiku z roviny a krajina tam podľa Lubinovych slov pripomína Austráliu. Neďaleko dedinky Macher už v južnej časti ostrova sa nachádza kopec Tinasoria, medzi turistami je to ale Macher, z ktorého sa štartuje pri južnej až juhovýchodnej situácii. Štart je pomerne plytký a preto možno lietať a aj hore pristávať pri silnejších vetroch. Istá nevýhoda južnej až jv. situácie na Lanzarote spočíva v tom, že ostrov je zasahovaný suchým a prehriatym vzduchom prúdiacim od Afriky, čo má za následok turbulentnú termiku s pomerne malým dostupom nad štart. Hlavná pristávačka asi 330 m pod štartom sa nachádza pri ceste vedúcej do Puerto Calero a je opäť sklonená v smere pristávania a preto treba mať dobrý rozpočet alebo padáčik. Montana Tinasoria je vlastne vyhasnutá sopka, ktorej severná strana je prepadnutá a vnútri krátera pestujú miestni poľnohospodári na čiernych políčkach vinič. O tom, že na ostrove prevláda severný smer prúdenia svedčia aj malé múriky, ktoré roľníci budujú okolo každého jednotlivého hniezda. Majú poloblúkový tvar, výšku okolo 50 cm a chránia hniezdo od severu. Na takom políčku sa veľmi dobre nepristáva. V prípade, že nemôžete lietať, ostrov vám ponúkne dosť zaujímavostí asi na 3 dni pobytu. Jednak sú to diela už spomenutého Cesare Manriqueho, s ktorými sa stretnete na takmer každom kruhovom objazde, jednak sú jeho dielom rôzne vyhliadky (napr. Mirador del Rio), krásne spojenie lávového tunela s architektúrou nájdete v Jameos del Agua. Záujemcovia o sopky si iste nedajú ujsť výlet do národného parku Timanfaya, kde sa môžu dostať do vyhasnutého krátera a na vlastné oči presvedčiť, po akej horúcej pôde sa tu kráča. Veď posledné pamätné vyčíňanie prírodných živlov sa tu z geologického hľadiska odohralo len pred niekoľkými minútami, v roku 1731, keď v septembri miestne sopky začali chŕliť lávu, popol a dym a nezastavili sa 6 rokov. Zasypali niekoľko dedín a úplne zmenili tvár ostrova, na ktorom kdekoľvek spoznáte jeho sopečný pôvod. Komu nestačí na plávanie hotelový bazén a za každú cenu sa chce čľapkať v mori a neodradí ho januárová teplota vody okolo 18 stupňov, tomu možno odporučiť krásne piesočnaté pláže na južnom výbežku ostrova, neďaleko mestečka Playa Blanca, kde pri Punta de Papagayo nájdete niekoľko rovnomenných pláží. V tejto ročnej dobe si tam ľudia aj na opaľovanie stavajú v piesku skrýše, ktoré ich chránia pred studeným vetrom. Upozorňujem, že k nim vedie len prašná cesta, podobná pravdepodobne vedie africkým bušom, a je lepšie po nej ísť rýchlejšie ako pomalšie. Inak hlavné cesty sú na ostrove pomerne slušnej kvality, niektoré bočné sú trochu hrboľaté, ale pre rogalistu, ktorý sa na každý štart musí terigať po prašnej ceste, to sú takmer diaľnice. Veľmi veľa áut na ostrove patrí požičovniam, preto dávajte pozor na ich vodičov, takisto sa na ostrove nevyznajú a môžu vyparatiť presne to isté, čo sem tam urobíte aj vy. Ďalšou pozoruhodnosťou ostrova je to, že na ňom nerastie tráva, len nízke kríky. Takže si musíte zvyknúť na jeho hnedú a čiernu farbu v rôznych odtieňoch, sem tam prerušenú nesmelou zeleňou pálm , kaktusov a viniča. (jedinú trávu sme zaznamenali na golfovom ihrisku). Je pravda, že tohto roku bol ostrov zelenší ako obvykle, ale bolo to dané nezvyčajne chladnou a vlhkou zimou a tak sa stalo, že v priehrade, po ktorej múre kráčate k štartovisku na Male, a o ktorej účele sme v roku 98 viedli diskusiu, sa nachádzala voda. Ako prinajmenšom nezvyčajnosť to začnete vnímať až vtedy, keď si uvedomíte, že na Lanzarote sa nenachádza jediná rieka a ani potôčik. Z toho aj potom logicky vyplýva, že pitná voda sa kupuje v obchode a vy sa sprchujete a umývate v odsolenej morskej vode, ktorá aj po tejto úprave nie je konzumovateľná. Inak energiu na odsoľovanie tu získavajú pomerne lacným spôsobom - z veterných elektrární, ktoré tu majú vetra nadostač. Práve silný vietor tu môže byť niekedy problémom pre pilotov padákov, ktorí si tu zalietajú menej ako rogalisti. Dietrich Starck zo SAIL&FLY Tours nám kedysi povedal, že rogalisti tu môžu lietať 6 a paraglidisti asi 4 dni do týždňa. Aj tak to nie je zlé a kto si chce rozdeliť stredoeurópsku zimu a za relatívne prijateľné peniaze zalietať, tomu môžem Lanzarote vrelo odporúčať. Lubinových 35 a mojich a Markových 32 hodín za dvanásť letových dní hovoria za všetko.