Lietať ako vták, alebo prežiť si svoj strach…
17.8.1998, Národné rehabilitačné centrum, Kováčová

Ing. Radim Brettschneider

Môj vzťah k lietaniu siaha naozaj ešte do detských čias. Už ako malé hyperaktívne dieťa som mal rád výšky. Vyliezť na hocijaký strom v mojom okolí nebol problém. Ten pohľad zhora stál zato, no vtákom som neprestal závidieť. Nebolo lietadlo, ktoré preletelo a ja by som mu nezakýval. No musel som si počkať takmer do pätnástky: vtedy som nastúpil na vojenskú školu s cieľom stať sa pilotom. Spolu s mnohými spolužiakmi sme začali svoj sen o lietaní na zväzarmovskom letisku v Očovej. Naše pocity vzrušenia pri zoskokoch padákom nenarušila ani havária sovietskeho bojového vrtuľníka. Šokujúci bol pohľad na ten dokonalý stroj, ktorý sa za pár hodín doslova roztavil v plameňoch. No to som už mal nalietaných asi 6 hodín na bezmotorovom vetroni Blaník. Prvé lety v termike, pohľad zhora a deti, ktoré sa na nás chodili pozerať a kývať nám… Na leteckú školu som sa nedostal, no bola to pre mňa výzva, a tak som skončil ako mladý dôstojník so špecializáciou prieskumník - výsadkár a neskôr ako príslušník špeciálnej jednotky. Zoskoky padákom boli pre nás vyvrhcholením výcviku a pre mňa profesiou. Sen o lietaní sa mi začal napĺňať po prvom lete na padákoovm klzáku. Bol som rád, že I mojich kamarátov očarilo "dotýkať sa neba" . Naše nedele boli už zadané. Manželky I frajerky sa hnevali, no túžba po letoch v termike zvíťazila. V apríli som odletel na tri mesiace do Kanady. Hneď vo Vancouveri som sa nakontaktoval na ľudí mojej krvnej skupiny. Rasťo, rodák zo Žiliny, mi venoval čas a asi 100 km od Vancouveru sme zažili jeden krásny víkend. Bolo treba ísť autami (s pohonom 4x4) na asi 800 m vysoký kopec s krásnou, širokou upravenou štartovačkou. Bol som prekvapený, ako je tam rozšírené lietanie na rogale a že paraglidisti sú v menšine. Všetci si veľmi dobre vychádzajú. Vo vysielačkách bola každá druhá veta v češtine alebo slovenčine. Československá škola lietania sa nezaprie… Žije tu totiž mnoho rodákov a tí, ktorí lietajú, radi privítajú "nových". Tvrdia, že termika I podmienky na lietanie sú tam výborné, čo bola pravda ešte po 20:00 hod, keďže sa im dolu nechcelo. Zaujalo ma, ako jeden Čech vo svojej škole paraglidingu vyučuje svojich žiakov. Používa totiž motorový naviják s automatickou prevodovkou, takže ani kopec nepotrebuje. Kamarát Rasťo tam bol veľmi populárny (aj preto, že ako uznávaný pilot vyhral pár súťaží). Postroj od firmy Lubin s airbagom mu už pri páde zachránil pravdepodobne život. Pri pristávaní späť na štartovačku sa mu zaklapol padák a on si pri páde na chrbát z 10 metrov udrel len nohu. Bezpečnosť je tam na prvom mieste, výstroj a padáky nevyužívajú piloti nadoraz. Veľmi nás zarmútila správa, že sa na Straníku niekto na pretekoch zabil, bol som prekvapený, ako rýchlo a ďaleko sa šíria správy. Hneď, ako som prišiel domov, som telefonoval do Vsetína a dohovoril som si kúpu nového postroja s airbagom s tým, že nám predvedú i pád z piatich metrov. No deň predtým sme si ešte išli zalietať na Beckov pri Trenčíne. Asi 10 minút som si poletoval v termike, keď som začal strácať výšku. Kvôli vetru som sa nerozhodol pristáť hore na kopci v okolí štartovačky medzi kríky a stromy. Začal som teda asi vo výške 15 m prelietavať hranu kopca s tým, že pristanem dolu v okolí cesty. Pri pokuse o miernu otočku doľava sa stalo to, čo trvalo 3 - 5 sekúnd: doslova ma spláchlo dolu, keď sa mi jedna strana padáka prelomila k druhej. Začal som prudko špirálovite klesať. V tej chvíli som si bol jednou vecou istý - tento pád bude môj posledný. Prečo si ešte s niečím lámať hlavu, svoj prídel šťastia som si už vyčerpal. Bol som príliš nízko, aby som myslel na záložák alebo riešil závadu. Pocítil som hlbokú rezignáciu, takmer pokoj… Dokázal som len sledovať svoj pád - miesto, kam dopadnem a polohu svojho tela pri náraze. Ten kus spľasnutej látky nado mnou ma hodil na takmer kolmú stenu. Spevnil som celé telo a nohy primkol k sebe, pre mňa možno najvhodnejšia poloha na prežitie, pretože chránič chrbtice ani airbag som "zatiaľ" nemal. Po hroznom náraze som sa neveriacky prebral z psychického šoku. Hlava I prilba ostala celá a pri opatrných pohyboch tela sa mi zdalo, že nemám nič zlomené. "Je to zázrak?!" Cítil som tlmenú bolesť v dolnej časti chrbta a nevedel som pohnúť nohami. Pri miernom pohybe som sa začal šmýkať dole. Rýchlo som sa rukami chytil malého stromčeka, ktorý rástol zo skalnej štrbiny, pretože meter podo mnou bola priepasť. Počul som, ako ma začali hľadať kamaráti, nevedeli ma nájsť, a tak kričali. Nevedel som im odpovedať, bol som ešte v šoku. Našťastie nado mnou lietal kamarát a ten im ukázal, kde som. Po dvoch minútach boli pri mne štyria záchrancovia. No nevedeli ma dostať asi 40 metrov hore a dolu by zišli len horolezci. Mal som ochrnuté nohy a nevedel som vyliezť ani na na zemi ležiaceho kamaráta. Keď ma na neho dostali, nevedel so mnou prejsť ani 5 metrov. Museli ma teda štyria držať za ruky a ťahať a šúchať po zemi. Sanitka prišla včas, no na kopec sa muselo len s nosítkami. Až v nemocnici som sa dozvedel, čo sa mi stalo: kompresná zlomenina stavca l1, natiahnutá a dráždená miecha vtlačenými úlomkami zo stavca. "Budem chodiť?" Na to mi nevedeli lekári odpovedať ani tesne po operácii. Po 14 dňoch som urobil prvé kroky. O rok mi vyberú z chrbtice 10 cm dlahy so štyrmi 6 mm šroubami. Ešte pred pätnástimi rokmi sa chrbtice neoperovali. Lekár mi povedal, že horšej diagnóze zabránili moje dobre vyvinuté svaly, ktoré fungovali ako airbagy… V Adrenalíne 3/98 som si prečítal články "O jednom super lietacom víkende", o Venezuele 98 a smrteľnom páde I. Peterku. Dokopy päť kolapsov s tragickými I šťastnými koncami. V tomto športe s tým treba naozaj rátať a ja som si myslel, že mne sa niečo také nestane… Napriek tomu nič neľutujem. Paragliding obnovuje základné sily života, je to duchovná a psychologická očista. Nehoda, ktorú som utrpel, mi priniesla hroznú skúsenosť, plnú bolesti a beznádeje, pocitu strachu, ktorý by som už nikdy nechcel prežiť znova. To, že som takú chvíľu zažil, pokladám za výsadu. Bol som nútený prijať, aj keď proti svojej vôli, slabosť a pominuteľnosť ľudského života.