|
Majstrovstvá Slovenska v závesnom lietaní 1998 Juraj Sladký Vzhľadom na dôležitosť tohto roku pre závesné lietanie sa predsedníctvo zväzu ZL rozhodlo pre uskutočnenie viacerých kôl majstrovstiev, aby tieto mali dostatočnú vypovedaciu hodnotu o úrovni jednotlivých pilotov a aby pomohli určiť zvyšných členov reprezentačného družstva na ME v Podbrezovej ( k problému reprezentácie sa vrátim samostatným článkom). Preto sme rozhodli o konaní 1. časti na Straníku v dňoch 30.4. až 3.5. s náhradným termínom o dva týždne neskoršie. Zvolili sme dokonca veľmi pružný systém rozhodovania a informovanosti pilotov, ktorý nás mal uchrániť pred zbytočným cestovaním a strácaním času pre prípad zlého počasia. Tak sa teda stalo, že po telefonickej relácii na linke Zábojník-Sladký-Kolesár sme najprv začiatok 1. kola o jeden deň posunuli a neskoršie aj zrušili. Piloti, ktorí sa o tom nedozvedeli, prišli na Straník a tri dni si celkom slušne zalietali, kým ostaní ticho dúfali, že aj na Straníku bolo také počasie ako u nich doma. Iste aj syndróm skazených podmienok spôsobil, že nás o dva týždne Jano Zábojník predsa len zvolal do Žiliny, aby sme mohli konštatovať, že lietať sa nedá. Malo to ale jednu pozitívnu stránku, bližšie zoznámenie sa so súčasnými problémami na Straníku nás presvedčilo o nevyhnutnosti rozlúčiť sa so Straníkom ako súťažným terénom pre závesné lietanie a preniesť ťažisko buď do Banskej Bystrice alebo konečne začať s aerovlekmi. Premrhali sme 3 až 4 potenciálne súťažné dni a rozhodnúť o titule i reprezentácii sa malo opäť v Podbrezovej. Anka pripravila súťaž (27.6.-5.7.) na už štandardne vysokej úrovni s veľmi prijateľným štartovným. Bola pripravená aj zahraničná konkurencia (Poliaci a Maďari), ktorí z nás mali dostať aj to, čo v nás nie je. Z Rakúska bol zabezpečený meteorológ Michael Mayerhofer, najnovšia verzia GAPu i najmodernejší systém vyhodnocovania polohy pilotov a výpočtu preletenej vzdialenosti. Zároveň si traja reprezentanti (Kuník, Kolesár a Nizner) mohli i mali zvykať na nové bezanténové klzáky Stealth KPL. Súťaž už tradične začala dažďom a až popoludní bolo možné voľne zletieť Čierťaž, čo využil predovšetkým Jožo Kuník a jeho západoslovenská ekipa. Na ďalší deň, nedeľu, hlásil síce Michael popoludní prehánky a búrky, ale zároveň, vzhľadom na pesimistický výhľad na ďalšie dni, nás posúril na Pleše, aby sme skúsili jednu disciplínu. Ja by som ju nazval skladanie v daždi, ba nebojím sa povedať v lejaku, ktorý sa prihnal od západu po rozložení krídel a po briefingu. Aj keď sa tu Michael pomerne slušne sekol v predpovedi, neskoršie sa zlepšoval a v pondelok sme prvú disciplínu absolvovali hlavne vďaka jeho presnej predpovedi. Na Čierťaž sme sa v ten deň viezli viacerí sklamaní a nervózni. Počasie od začiatku nevychádzalo, ráno došlo pri nakladaní rogál k nedorozumeniam a tvrdým (našťastie len slovným) potýčkam medzi slovenskými pilotmi a Ivan Podstanický znechutene opustil dejisko súťaže po tom, čo sa dozvedel pravidlá pre nomináciu reprezentácie na ME. Bolo zamračené, fúkal nejaký západný vietor a nálada bola pod psa. Našťastie sa postupne vyjasnilo a vypísaná úloha - cieľový let do Šumiaca - nás vytrhla z letargie. Po úspešnom doklze predletca na somársku lúku sa prvý uchytil mladík Pišta Šurlák, čo pri tom západnom až juhozápadnom vetre na tomto kopci vôbec nebolo jednoduché. Veď sa o tom presvedčila drvivá väčšina štartovného poľa a na trať odleteli len piati piloti, pričom pre zadobočný vietor už nestihlo v okne odštartovať 7 pilotov. Chytal som sa v necelých 200 metroch nad pristávačkou a prvé kilometre sme Lászlóm Gáborom prebalónovali v slabom stúpaní. Na úrovni Podbrezovej nám Fero Nizner, ktorý tvoril ďalšiu dvojicu s Csigom ukázal na rebierku 6 metrový rozbitý šprajc, ktorý mal ale len krátke trvanie. Pánboh zaplať aj za tých 300 m výšky. Potom už som sa ocitol najnižšie zo zúčastnených pilotov a musel som si veľmi strážiť výšku i akékoľvek slabé stúpanie. László to nevydržal a v malej výške sa pustil za Brezno, kde aj skončil. Potom s prevýšením asi 300-400 m voči mne opustil našu skupinku aj Fero, kým ja som sa v nulke pretrápil ponad celé Brezno a až na jeho východnom okraji som natrafil na silnejúce a hlavne stabilné stúpanie, s ktorým som sa dostal na asi 1800 m nad Bacúchom. To už sa na záverečný doklz vydal Csiga. Keďže si vybral zlú stopu, podarilo sa mi ho prekĺzať asi o 4 km, čím som vyhral prvú disciplínu, pretože Fero skončil v Bacúchu a Pišta v Rohoznej. Slovenské bodovanie
1. kola (49 km) Utorok priniesol nádej v podobe južnej situácie, ale pre predpokladanú nízku základňu mrakov bolo rozhodnuté ísť na Pleše, kde sa rozhodlo o cieľovom lete do Šumiaca. Pred štartom sa pravidelne tvorili kumuly a disciplína sa zdala reálnou. Skutočnosť bola iná. Predovšetkým bolo dosť ťažké sa po štarte uchytiť, a aj keď sa to niekomu podarilo (Kolesár, Gašparovič), dosiahnutá výška obvykle nepostačovala na odlet. Nervozitu medzi slovenských adeptov na titul vniesol Dušan Podstavek, ktorý odvážne odštartoval po predletcovi, vystúpal a odletel. Štartoval som tesne po Bohušovi Kolesárovi a Gašparovičovi a po vystúpaní asi 500 m nad štart sme sa vybrali každý inam. Mal som viac šťastia ako títo dvaja a po hodine lietania v rôznych výškach okolo štartu som odletel na trať. Správny okamih premeškal Fero Nizner, ktorý odštartoval až po tom, čo ma videl bezpečne stúpať. Tri minúty po mne už nebol stupák na tom mieste a Fero ostal pod kopcom. Obdivuhodne zalietal László Nagy, ktorý v okolí štartu lietal rovnaký čas ako ja, ale v podstatne menšej výške a minimálne dvakrát sa zdvihol takmer zo zeme. Veľmi som sa čudoval pilotom na kopci, ktorí nenašli odvahu štartovať ani vtedy, keď László evidentne začal stúpať, a preto niet divu, že sa takmer všetci stretli na somárskej lúke. Po ceste som natrafil na dva stupáky a pristál som v Dolnej Lehote, kde som zistil, že Podstavka som nechal za sebou v Jasení, kam sa k nemu doslova medzi kopcami preplazil László Nagy. Slovenské bodovanie
2. kola V stredu 1.7. sme sa konečne odvážili na Kráľovu hoľu a tá sa nám za dôveru odvďačila najkvalitnejšou disciplínou majstrovstiev. Opäť najhoršie dopadli váhajúci piloti, ktorým silnejúci juhozápadný vietor neskoršie popoludní neumožnil odletieť ani minimálnu vzdialenosť. Na počudovanie sa medzi nimi ocitol i Jožo Kuník, ktorý štartoval druhý za mnou a asi precenil výkon svojho klzáka a chystal sa s ním letieť ako s vetroňom. Kým ja som po štarte pritočil asi 100 m a až potom som sa vydal na trať disciplíny K. hoľa-Bacúch-Valkovňa, Jožo vyrazil priamo k prvému rebru a už som ho len sledoval, ako popri jeho záveternej strane úspešne padá dolu, aby nakoniec len s veľkým šťastím doletel k rozumnej pristávacej ploche. Vynikajúci výkon podal Dušan Podstavek, ktorý ma dohonil pri Bártkovej a tak to so svojím starým Quasarom dusil, že som ho dobehol až pri otočnom bode, kde ho zdržali problémy s fotoaparátom. Aj napriek už spomenutému silnejúcemu jz. vetru sme mali obidvaja šťastie, lebo v okolí Bacúcha práve vrcholil vývoj a my sme mohli letieť proti vetru pod mrakmi delfínovaním. Pri otočnom bode som opäť začal súťažiť, lebo som chcel vyhrať aj tretie kolo a miesto letu na istotu popri hrebeni som sa po 5 km vydal priamo na doklz. Pritom mi stačilo vysielačkou spýtať sa na štarte, koľko minút po mne Dušan štartoval (15), a bol by som vedel, že to nemá význam. Takže som sedel 1,5 km pred cieľom a sledoval, ako ponad mňa prilieta Dušan do cieľa a sťažuje sa, že to nechce klesať. Až hodinu po ňom doletel ešte Fero Nizner a z jednoznačnej záležitosti sa stala kovbojka. Slovensko 3.kolo
Prechod frontu nám síce vo štvrtok a v piatok neumožnil súťažné lety, ale vo štvrtok sme si k večeru pekne zalietali na Čierťaži, kde sme dokonca pred siedmou večer narazili s Jožom Kuníkom a Ferom Niznerom na stopu vlny od Nízkych Tatier a mrakov a mne sa podarilo pomedzi mraky vystúpať asi 700 m nad ich základňu o urobiť niekoľko pekných záberov. Celkovo sa ale počasie vyvíjalo nepriaznivo a už sme pomaly začali dojednávať termín na dokončenie majstrovstiev niekedy koncom augusta. Preto sa nám ani nechcelo v sobotu na Čierťaž. Predpoveď sľubovala prehánky a nie veľmi silný severozápadný vietor, ale keď sme pri hlavnej pristávačke videli stromy ohýbané silným západným vetrom, na štart sme išli viac-menej len z povinnosti. Jano Zábojník dokonca robil anketu medzi pilotmi o ich ochote štartovať a ja sám som dokonca vyhlásil, že poletím len v prípade štartu mojich najväčších konkurentov Fera a Dušana. Napriek tomu, alebo možno preto, bola vyhlásená krátka disciplína, cieľový let na letisko v Rohoznej v dĺžke 17,5 km. Žiaľbohu v tom momente nikto nedomyslel skutočnosť, že GAP sme mali od začiatku nastavený na 50 km a 1,5 hodiny pri 20% pilotov v cieli. Bolo stále pod mrakom, dokonca to od Nízkych Tatier ukazovalo na prehánku, keď niekoľko skutočností zmenilo moje rozhodnutie. Peter Halmos z pristávačky hlásil, že vietor sa utišuje, na štart sa intenzívne chystal Jožo Buchel, len si voľne zalietať, obloha začala tmavnúť a mne sa nechcelo moknúť hore na kopci. To najdôležitejšie bolo ale uvedomenie si toho, že keď chcem vyhrať aspoň medzinárodnú súťaž Cenu Nízkych Tatier, musím zletieť na somársku lúku, aby ma súťaženiachtiví maďarskí piloti nemohli predbehnúť. Rýchlo som si rozložil klzák a s jasným úmyslom letieť dolu som odštartoval. Po prvých sekundách letu som zistil, že svah drží a rozhodol som sa doletieť do Lopeja k internátu. Cestou som narazil na slabý metrík a pritočil som si 150 m, takže začala byť reálna aj Valaská. To som zahlásil na štart a v nulke som letel ďalej. Nad Hroncom bol reálny južný okraj Brezna, znovu som to zahlásil, ale nad Breznom už to bolo vážne a začal som myslieť na cieľ. Doletel som tam tak rýchlo, že cieľový tým sotva stihol roztiahnuť pásku, a tak nízko, že som ani nestihol úplne otočiť krídlo proti asi 7 metrovému zadnému vetru. 17,5 km za 20 minút a okrem tých 150 m pritočenia rovným letom. Správa o mojom prílete do cieľa spôsobila podľa očitých svedkov na štarte totálny chaos a z niektorých úst aj nelichotivé poznámky na moju adresu, pretože boli nútení štartovať aj tí, ktorí to skutočne nemali v úmysle. Počasie sa medzitým začalo zlepšovať, z pôvodných 8/8 sa stalo 4-6/8, ale značne turbulentných a po trati zradných. Tak sa stalo, že do cieľa už doletel len rekreačne letiaci Vilo Hluch a Fero Nizner zaostal o 1 km. Bol som veľmi šťastný zo svojho výsledku, pretože po prvý raz som získal titul tak, že som v poslednom kole nemusel útrpne čakať na chybu druhého, ako sa mi to už dvakrát v minulosti prihodilo, ale naopak, zvýšil som svoj náskok. Len body z posledného kola sklamali asi nielen mňa, určite si Fero Nizner robil zálusk na druhé miesto, ktoré by si bol pri reálnejšom nastavení vstupných hodnôt GAP-u určite vybojoval a možno aj zaslúžil. A rozhodne boli sklamaní piloti, ktorí v rozbitých podmienkach tvrdo bojovali o každý meter trate, pristávali na rôznych krka-hájoch, aby nakoniec zistili, že to vôbec za ten výsledok nestálo. A pritom v tento deň bodoval vôbec najväčší počet pilotov! Taká bola naša daň za neznalosť GAP-u. Slovensko 4. kolo
Celkové výsledky:
Majstrovstvá SR 1998 v ZL Cena Nízkych Tatier
Záverečné hodnotenie týchto majstrovstiev SR v závesnom lietaní sa nebude veľmi líšiť od mojich hodnotení predchádzajúcich šampionátov. Pevnou rukou vládne stará generácia pilotov, medzi ktorými sa na siedmom mieste objavil už niekoľko rokov stále len nádejný Martin Bibko z Košíc. Fero Nizner opäť nebol úspešný v pokuse o zisk titulu (chýba mu ako jedinému zo súčasnej reprezentácie) a Pišta Šurlák nie a nie prepustiť miesto mladším pilotom. Juraj Sladký dokázal ako jediný pilot v deväťdesiatych rokoch obhájiť titul a Jožo Kuník obsadil desiate miesto bez toho, aby v čo len jednom kole preletel minimálnu vzdialenosť! Hlavne posledne spomenutý fakt svedčí o nízkej hodnote majstrovstiev, ktoré síce formálne splnili požiadavky na regulérnosť, ale ktoré by sme sa za iných okolností iste snažili doplniť ďalšími kolami. |
|