Lesk a bieda Victoria Cupu

Miriam Sláviková

Je sobota, 15. augusta roku pána 1998. Stojím na štarte na Novej Holi a zírám očami začiatočníka na tie kapacity, čo nám o chvíľu začnú predvádzať, ako sa to lieta. Dlho som sa na to tešila. Doteraz som videla preteky iba vonku a teraz mám prvýkrát príležitosť prežiť to s našimi. Okrem slovenčiny počuť i našich bratov Čechov. Láme sa tu ruština, nemčina a miestami angličtina. Netuším, kto je pretekár, kto iba čumil. Čísla na padákoch sú dosť malé a zazriem ich iba sem-tam. Fúka mierny severozápad, chvíľami západ a nervózne čakám, ako rozhodne jury, kam sa pôjde lietať. Na moje veľké prekvapenie sa rozhoduje, že sa zostáva na Holi. Za takých istých podmienok som pred nedávnom bola na Chopku a bola to fantázia. Ale jury tvoria predsa skúsení borci, takže mne, nedorastenému pilotovi, neprináleží sa k tomu vyjadrovať. Vypísaný bol cieľový let Nová Hoľa - Polomka. Čakám, čakáš, čakáme. Nikomu sa akosi nechce štartovať. Začína sa taktizovať. Je to normálne. Konečne sa odlepujú od zeme prví piloti. Skáče sa do kotla medzi Hoľou a Zvolenom. Na prvý pohľad je zrejmé, že sú medzi nimi aj letci mojich kvalít. Po pár otáčkach kĺžu k hlavnej pristávačke ako riadené strely. Sledujeme borcov, ktorým sa podarilo vystúpať tisíc metrov nad štart a vydali sa na trasu. Je ich sedem. Nato, aby sa toto kolo rátalo, je potrebné, aby odletelo aspoň 11 letcov vzdialenosť 5 km. Držím päste všetkým, ktorí sa stále pokúšajú dosiahnuť potrebnú výšku na prelet. Ale niečo nie je v poriadku. Sledujem zopár pretekárov, ktorí napriek tomu, že majú dostatočnú výšku na odlet, stále krúžia nad našimi hlavami a postupne klesajú a poletujú si ako motýle - a nič. Dokonca niektorí, ktorí sa na trasu vydali a mohli dosiahnuť minimálku, sa vracajú! Čo sa deje? Kolo predsa nebolo zrušené! Páni letci, toto nie je taktizovanie, toto je sabotáž! Nepáči sa Vám, že medzi tými, ktorí odleteli, nie sú práve Tí najlepší? Keď ste najlepší, tak to dokážte! Chcete snáď naznačiť, že si želáte, aby bolo kolo anulované?!! Do cieľa doleteli dvaja, jeden tesne nedoletel. Je mi ich úprimne ľúto. Pre zopár špekulantov sa im ich výkon neráta - kolo bolo anulované. Niektorí pretekári sa mi prestávajú páčiť. Druhý deň. Situácia zo soboty sa opakuje. Štart na Holi. Vypísaný trojuholník Nová Hoľa - Rakytov - Tlstá ako naschvál s prvým otočom proti vetru. Prepadá ma kacírska myšlienka: Vari nie preto, aby sa znížila pravdepodobnosť doletu minimálky tým 20% pretekárov? To snáď nie! Veď jury má predsa záujem, aby sa preteky odlietali! Alebo...? Inú alternatívu nepripúšťam. Nečakám na otvorenie okna a štarty mojich vzorov. Včerajšok mi stačil. Štartujem a pokojne si dvakrát vyhnívam na hlavnú pristávačku. Fajn. Balím a odchádzam. Zajtra treba ísť do práce. Vo štvrtok, na ceste zo služobky, sa zastavujem na kopci. Chcem využiť ideálne poveternostné podmienky a vypočuť si, ako pokračujú preteky. Hneď prvý dojem je zlý. Na parkovisku sa sťažuje jeden z pretekárov, že páska na pristávačke bola zle otočená. Na kopci dostávam ďalšie informácie. Naschvály prvých dvoch dní pokračovali. V stredu sa naši bratia Česi zbalili a odišli vraj kvôli zlému počasiu, napriek tomu, že preteky mali trvať až do nedele. Ďakujeme, priatelia, dostatočne ste zvýšili pravdepodobnosť naplnenia potrebných 20%! K tomu sa pridružil úraz na preplnenej Somárskej, kde sa zase prejavili "ohľaduplní" kolegovia letci. Skončilo to v nemocnici s dolámanou chrbticou. V utorok sa lietalo na presnosť pristátia. Vyhrala Inočka. Gratulujem! Keby bola vyhlásená súťaž o najsympatickejšieho letca, určite by aj tú toto žieňa vyhralo. Veľké pozitívum týchto pretekov. "Znechucen, zhnusen a zhroucen" z toho, čo tu cez týždeň predvádzali moje "vzory" som sa začala pripravovať na štart ako ostatní čumilovia. A ako za trest nie a nie odštartovať. Po piatom nevydarenom štarte som si sadla na bobek a kývla som Markovi čakajúcemu nado mnou na to, kým motyka strelí a ja sa odlepím, aby štartoval. Po jeho úspešnom štarte - ako inak, na prvý raz, som to skúšala znovu. Krížák za krížákom a samozrejme neúspešne. Dumajúc nad nepriazňou osudu - zastala posledná lanovka o štvrtej a vzhľadom k mojim "úspechom" sa mi črtal peší zostup, som sa obzrela po kopci, či mám voľný priestor na môj ďalší hókus-pókus. Vtom som zdrevenela. Na východ od lanovky sa neskutočnou rýchlosťou z výšky min. 25 metrov rútil padák v negatívke. Nestihla som ani vydýchnuť, keď nám za výkriku hŕstky turistov zmizol z dohľadu za obzorom. Nerozmýsľam, čo robím. Vypla som sa zo sedačky, nechala som všetko ležať a s tromi turistami a starším letcom sme sa rozbehli k nešťastníkovi. Cestou som stihla zakričať chlapcom pri lanovke, aby volali dolu na stanicu a spojili sa s horskou službou. Pokrik späť nám oznamoval, že to tam nik neberie. Prečo aj, veď pred chvíľou zastavila lanovka. Letíme dolu kopcom, kde predpokladáme dopad. Neverím vlastným očiam, Mark nehybne leží mierne skrútený na boku, chrapčí, neodpovedá, nereaguje. Padák akoby rozložený na štart, vedľa neho rozprestretý záložák. Uvoľňujem popruhy. Kričím na kočky pri mne, aby mi pomohli. Miesto popruhov uvoľňujú skobky na šnúrach. Kričím (prečo stále kričím?) na všetkých, aby zohnali vysielačku a zavolali pomoc. Samozrejme, vysielačku nemajú, sú to turisti. Letci! Veď na druhej strane lanovky štartujú ostatní letci! Boli tam aspoň štyria, ktorí boli na štarte so mnou. Utekám na štart. Kde sú všetci? Je tu jeden jediný človek! Ako to, že nezostali? Museli vidieť tak ako ja, čo sa stalo! Vôbec ich nezaujíma, či nepotrebuje ich kolega pomoc?! Nebol čas rozoberať morálku, vrhla som sa k vaku, kde som mala mobil a modlila som sa, aby mal dostatok baterky. Trefa! Jeden malý chlapec mi dokonca nadiktoval číslo na Maguru. Referujem, čo sa stalo. Dostávam prísľub, že zavolajú pomoc aj keď tam nemajú nikoho z Horskej služby. Skúšam sa spojiť s organizátormi. Nemám jediné číslo. Volám jedného z inštruktorov. Zásah! Je na pristávačke a tiež prisľubuje pomoc. Obratom nám volajú, že vrtulník je na ceste z Bystrice. Behom späť k Markovi, ktorého stále strážia tí šiesti. Mark chrapčí, ale dýcha. Vtom prestáva dýchať. Máme strach s ním hýbať, ak má zranenú chrbticu. Na druhej strane telefónu ale Vika jasne velí: "Na chrbát, predýchavať, masáž srdca!" Ako roboty vykonávame všetko, čo nám povie. V živote sa mi minúty nevliekli tak ako teraz. Po každom vdychu do Markovho tela hľadím k oblohe, či sa tam zjaví vrtuľník. Konečne! Zdá sa mi to ako večnosť, kým pristávajú. Marka prenechávame ich odborným rukám. Pozorujem ich a myšlienkami som pri letcoch, ktorí odleteli bez toho, aby sa presvedčili, čo sa stalo. Nechápem to. Asi je môj slepačí mozog na to slabý. Po ďalších pár minútach konštatuje lekár smrť. Mark bol fakticky mŕtvy po celý čas, čo sme sa snažili rozbúchať jeho srdce. Rozsiahle zranenia to nedovolili. Keď som zišla z kopca k Magure a pohoršene som referovala o tom, čo som zažila, jeden teoretik reagoval výrokom: "Tak to je a ty si buď zvykneš, alebo prestaneš lietať." Tak to teda nie! Zvykať si na takéto maniere nebudem a neviem, prečo by som sa mala pre pár magorov vzdať tých nádherných chvíľ vo vzduchu! Od prvého dňa sa mi tieto preteky nepáčili. Potvrdili mi, že z nevysvetliteľného dôvodu sa medzi padáčkarmi koncentrujú namyslení egocentrici, ktorí vedia o lietaní akurát tak vykladať pri pive. Tým pár výnimkám sa hlboko ospravedlňujem a skladám klobúk, pretože lietať (na pretekoch) s takouto svorkou vlkov musí byť skutočne náročné. Vôbec by som sa nedivila, keby sa títo ľudia po dvoch-troch takýchto pretekoch rozhodli lietať iba pre lietanie a nie pre preteky. Potom to, páni moji, ale môžete zabaliť, pretože sa zožeriete medzi sebou! Ak by ma chcel niekto presvedčiť o opaku alebo mal faktickú poznámku k tomu, čo som tu povedala, neskrývam sa za iniciály alebo značku, ale uvádzam svoje meno. Zapožičala som si slová človeka, ktorý mal v živote iné hodnoty. Aj keď tieto slová napísal pri inej príležitosti, na vyjadrenie mojej vďaky za to, že ste mi, páni letci, otvorili oči, sa plne hodia.

Stvořil Búh ratolest, by mohl věnce vázat. Děkuji. Za bolest, jež učí mne - se tázat. Děkuji za nezdar: Ten učí mne píli, Bych mohl přinést dar, Byť nezbývalo síly. Děkuji za slabost, Jež pokoře mne učí, Pokoře pro radost, pokoře bez područí. Za slzy děkuji: ty naučí mne citu k živým, již žalují a křičí po soucitu. Po touhu po kráse děkuji za ošklivost. Za to, že utká se láska a nevraživost. Pro sladkost usnutí děkuji za únavu, za ohně vzplanutí i za šumění splavu. Děkuji za žízeň, jež slabost prozradila. Děkuji za trýzeň, jež zdokonalí díla. Za to, že milují, Byť strach mi srdce svíral, Beránku děkuji. Márně jsi neumíral. Děkuji, děkuji, děkuji... (Karel Kryl)