Venezuela 98 - Komplex a.s.
Horolezectvo-paragliding-rafting

Rozpráva Juro Burian

Niekoľko rád pre tých čo sa chystajú navštíviť Venezuelu a aj tam lietať: Keď už máte tých niekoľko desiatok tisíc korún v dolároch a letenku vo vrecku, nezabudnite si pozháňať mapu miest, kde chcete lietať, už v Európe. Tá sa v tejto krajine zháňa véééľmi ťažko. Nám sa ju podarilo splašiť až na pretekoch. Určite si so sebou zoberte aj malú sumičku v cestovných šekoch, lebo keď vás náhodou okradnú... . Pozor!, šeky sa dajú meniť len na málo miestach (Caracas, Merida). Ak si chcete prenajať auto, bodne Visa karta (najlepšie zlatá J), inak naň zabudnite. Upozorňujem vás, že ani s prenajatým autom a s mapou to vôbec nebudete mať jednoduché. Úplne najlepšie (ale aj najdrahšie) riešenie je, keď si prenajmete "Veľkého Orla". Má slušné auto, výkonný dvojmeter s veľkou anténou a navyše je ochotný s vami aj polietať. GPS berte so sebou tiež, teda ak pomýšľate letieť nejaké to cross-country.

Veď viete ako to chodí. Na svete sú ľudia dobrí aj zlí, ale istota je guľomet a ak sa vám zmestí do sedačky a ste vlastníkom zbrojného pasu, neváhajte! Buďte však rozvážni, myslím v okamihu, keď ho náhodou budete chcieť použiť. Totižto Venezuelské väzenia sú asi najhoršie na svete (hneď po tých v Kolumbii). Prečo to spomínam? Oblasť La Victoria je dosť priemyselná a hornatá. Dôsledkom toho je, že sa tu zgrupuje chudoba a utečenci z okolitých štátov do pomerne rozľahlých slumov (na mape sú dva označené ako veľké červené body) až po chajdy roztrúsené kade-tade po horách. No a taký pristanuvší padáčkár je celkom vhodná korisť, či už na okradnutie, alebo na zastrelenie a následné okradnutie. Nie je to však pravidlom, je tam spústa srdečných ľudí (napr. farmár Nana z Ghany, pravda x-sto km opodiaľ J). A ak sa usmejete a deckám na pristávačke dáte napiť vody z balast vaku, občas podhodíte takých 50 Bolihlavov (Bolivárov) a stále si kontrolujete veci, tak o nič neprídete.

Rada pre tých čo tam už boli a aj lietali:
Znova tam nechoďte.
Krajina, ako iste všetci viete, je tropická a aj termika je "tropická". Bežne sa tu točia 6-8 metrové stupáky, ale jadrá majú aj cez 10 metrov. My sme mali štastie, že sme vyrazili tento rok, lebo celá Južná Amerika je pod vplyvom El Niňo (lingvisti nech prepáčia), a tak je tam katastrofálne sucho - teda dobré počasie. Keď nefúka, lieta sa každý deň (na pretekoch aj keď fúka). Loma Lisa je súčasťou južného hrebeňa neďaleko La Victorie. Je vysoká cca 1400m a má prevýšenie zhruba 600m. Južná strana kopca je modelovaná do veľkého kotla a to spolu s hrebeňom vytvára ideálne podmienky na termické lietanie.

Prvý kolaps

Poletujem si tak jedného dňa nad La Victoriou a tu ma napadne, že si "skočím" na Placivel. Tak dotáčam základňu. Pre istotu nakuknem do Garmina či som sa vybral správnym smerom. Vyška 2600 m, letím mierne v základni tak, že v pohode zrakom kontrolujem smer. Vário občas nesmelo pípne, proste pohoda. Zrazu preletí vľavo odo mňa čosi veľké, fialové. Kuknem na to podrobnejšie a čo nevidím: moj padák! Ooops, tak toto je zlé. Ruky pracujú automaticky: dvakrát namotať a strhnúť do full-stallu. Situácia vôbec nie je pod kontrolou. Z padáku kdesi dolu "hrčka", ja trikrát pretočený v popruhoch. Premýšľam, či vrhnem záložák, ale rýchlo mi dochádza, že to nejde. Rotácia to proste neumožňuje. Tak len spájam ruky v kŕčovitom zovretí pod sedákom a čakám. Po chvíľke plachta prudko vystreľuje hore. Náraz je taký silný, že ruky mi omlátilo o kladky. Bomba, točím sa v perfektnej negatívke. Konečne režim, čo poznám. Vyberám ju a letím ďalej. Vário je mŕtve. Vypnem ho a zapnem znova. Štartuje a z posledných síl mi oznamuje 2200 m. Tie baterky som si predsa len mal vymeniť. Na Placivel dolietavam bez problémov. S potešením zisťujem, že na parkovisku stojí pár aut, miestni padáčkári. O stop je postarané. Môj prvý ozajstný kolaps v živote mám za sebou.

Preteky

Môj prvý briefing v živote! Nasávam atmosféru pretekov. Všetko ubehne ako voda a točím prvý stupák. Prvý preskok proti vetru mám za sebou a v psích výškach na hrebeni hľadám aspoň čosi. Nalietavam nad požiar a po pár minútach škrabkania sa chytám. (Ono škrabkanie mi celý čas spríjemňuje akýsi dravec čo ma chce zrejme odohnať od hniezda. Ešteže si vybral vrchlík a nie mňa.) Super: 6-tka až do neba, t.j. 2700m. Prvý otočák na dohľad. No čo si môže človek ešte priať? Cestou cez široké údolie zapínam GPS, to aby som sa trafil a dotáčam ešte dvakrát, to aby som doletel. Dolietavam otočák. Ešte snímoček na rozlúčku a hajde ďalej. Lenže chyba lávky, z dvoch kilákov sa sypem ako pytel .... Nikde nič a tak v dvesto metroch začínam hľadať pristávačku. Z dedinky podo mnou vyráža ošarpaný náklaďáčik a očividne ma sleduje. To nebude zvoz, hovorím si. Bojím sa, veď je to len štyri kilometre od červenej bodky (volá sa Vila de Cura). Našťastie chytám rozmlátený kozí vzdych a pritáčam asi štyristo metrov. Auto so zjavným sklamaním zachádza späť do dediny. Nič, čo by sa podobalo stupáku, už nenachádzam a tak len pomaly "odhnívam "na zem. S potešením zisťujem, že sa blíži zvoz a tak sa vymotávam z klbka malých zvedavcov a s báglom na chrbte vyrážam autu naproti.

Deň druhý je poznačený pádom "Cafého", ktorý vyhral úvodné kolo. Hneď po štarte dotáčam spolu s Cafém a Orlandom základňu a pekne v trojici letíme prvý, päťkilometrový preskok. Všetko je super, stopa je dobrá, výšku strácame len pomaly. Zrazu vidím ako Orlando dáva uši. Čo sa deje? Obzerám sa okolo seba, ale nič podozrivé nevidím. Pozriem pod seba a na zemi padák a vedľa neho leží chlap. Náhodou nalietavam do klesáku. Pravá riadička k zadku a už hučím dole v plochej špirále v silných turbulenciách. Pristátie do strmého svahu pokrytého takmer dvojmetrovou trávou nie je žiadna brnkačka, ale darí sa. Vypínam sa z postroja a kým prebehnem pár metrov, vedľa mňa v kolapse padá ďalší pilot (zlomená ruka). Zastavujem sa, aby som zistil ako na tom je. Vyzerá o.k., lebo čosi kričí do vysielačky a tak bežím ďalej. Ku Cafému dobieham spolu s Orlandom. Je pri vedomí. Orlando sa pokúša vybaviť vrtuľník, ale ukazuje sa, že to v tejto krajine nie je len tak. Počas čakania na nosidlá zisťujeme, že Café má pravdepodobne zlomenú nohu, alebo panvu. Medzičasom sa tu našťastie nazbiera osem pilotov. Cafého treba odniesť "len" pol kiláku vzdušnou čiarou. Terén je však taký náročný, že ho všetci ôsmi nesieme a zlaňujeme v nosidlách takmer štyri hodiny. Od Orlanda, ktorý to videl, sa dozvedám, že to bola čistá negatívka zrejme od rotora alebo od dust-devilu, ktoré sú tu dosť časté a silné. Myslím, že mal šťastie v neštastí, veď padol čosi cez štyristo metov. Zlomená noha a kompresia chrbtice je pomerne malé zranenie na takú držku.

Deň tretí. Počasie vyzerá perfektne a tak organizátori volia voľnú disciplínu okolo jedného "turn pointu", čo je bod ktorý treba odfotiť, ale nie je nutné fotiť z FAI sektoru. Venezuelci chcú ustanoviť národný rekord. Letím spolu s Chiľanom, ktorého všetci volajú Pinče. Stále je kúsok predo mnou a ja ho len dolietavam. Pred kritickým hrebeňom mi odlieta definitívne. Na hrebeni natáčam 2995m (údaj pre milovníkov presných číselJ). Základňa je ešte tak 100 - 150m vyššie. Kumulostráda však láka lietať. V krásnej výške dolietavam k turn pointu a fotím. Práve točím vlažnú dvojočku, keď vo vzdialenosti okolo dvesto(!) metrov prelietava Mirage v ostrej pravotočivej zákrute. To je o.k., snažím sa nahovoriť svojej druhej polovičke. Práve som sa ukecal a točím ďalej a v tom briiiiing: sú dve vo formácii. Opäť tesne vedľa. To mi už vážne tečú nervy a tak prášim preč, čo to dá. Hot dog v pravej, pivo v ľavej ruke, nohy na stole. Ľudia, to sú hodnoty! Nechcem sa báť, chcem byť na zemi. Ešte jeden pozdrav od Venezuelských pilotov, pekne tesne popri mne. Super chlapci, dobre lietate! Nakoniec pristávam na 27. kilometri curigom na pole pri jednom Kolumbijcovi, ktorý tam už pár minút čaká na zvoz. Nakoniec sa rekord nekonal. Leopoldo Tucko preletel "len" 120km a traja piloti sa dostali za 27. Večer sa dozvedám, že spústa ľudí pristála vo vojenskom priestore a to zrejme armádu rozčúlilo. Ďalšie dni sa niesli v už podstatne kľudnejšej atmosfére.

Rozpráva Dušan Kultan

Vystúpili sme v horskom sedle. Veterná fléra na konci rebra z diaľky prezrádzala miesto štartu. Krajinu vôkol tvorili strmé, trávnaté kopce. Tráva bola suchom úplne spálená, hnedá a mnohé kopce boli úplne čierne po požiari alebo ešte stále horeli. To a ostré slnko dávali záruku silnej termiky. Až na štarte sme sa presvedčili, že je taká silná, že sme sa rozhodli radšej počkať, kým nezoslabne. Skúmali sme okolitú krajinu. Na obzore sme našli Loma Lisu, kopec s mnohými anténami - miestnu Mekku paraglidistov a rogalistov. Asi o štvrtej sme usúdili, že to je letové, a tak sme odštartovali. Let bol spočiatku príjemný, stupáky, kde si človek len pomyslel. Problémy nastali až vtedy, keď sme usúdili, že treba pristáť kvôli poslednému autobusu. Sklopenie uší viedlo k zníženiu stúpania z 5-6 m/s na 2-3 m/s, teda nikam. Boli sme nútení siahnuť po drastickejších zostupových manévroch, ako je napr. B-stall a špirály prakticky až po zem. Ďuro Burian nepohrdol ani sériou full-stallov. Asi po dvadsaťminútovom boji tesne pred dust-devilom, ktorý sa prehnal po parkovisku, som naň pristál a Ďuro opodiaľ. Pri pive v miestnej reštaurácii nám domáci paraglidista - prisťahovalec z Anglicka Douglas Pridham dal niekoľko cenných informácií o lietaní a pohybe vo Venezuele. Kopec, na ktorom sme lietali, všetci poznajú iba pod názvom PLACIVEL, čo sú iniciálky priekopníkov závesného lietania. Dostali sme kontakt na domáceho najlepšieho pilota cross-country (prelety) Orlanda Leytona. Presunuli sme sa do mestečka La Victoria. V penzióne Becko zjednal cenu a skoro na mesiac sme sa stali členmi tamojšej rodiny. V nedeľu Becko s Ďurom vyrazili miestnou dopravou do sedla pod Loma Lisou. Ja s Rudom sme ďalekohľadom sledovali dianie na kopci. Niekoľko padákov a rogál hravo vytočilo pod základňu, avšak silné južné prúdenie im nedovolilo letieť v smere hrebeňov, a tak pristáli buď pod kopcom, alebo priamo v údolí La Victorie. Becko s Ďurom okrem toho, že si dobre zalietali v termike, zohnali džíp na ďalšie dni. Pomaly sme si zvykli na miestne špecifiká. Ráno v údolí svieži vietor na kopcoch pohyb mrakov počas dňa spomaľoval, až sa celkom zastavil. Štartovali sme obvykle medzi jednou a druhou, silné stupáky na kopcoch 4 - 6 m/s nad údolím slabšie. Nespokojní sme boli akurát s tým, že sme sa obávali letieť cross country (prelet) potom, čo nám domáci rogalisti aj padáčkari porozprávali o prípadoch, kedy okradli, dokonca zabili pilota, ktorý pristál v niektorej exponovanej oblasti. Toto je asi jediná vec, ktorá berie lesk lietaniu vo Venezuele. Riadne nás zaskočila a v neposlednom rade upravila naše športové ciele. To sa už blížili známe preteky "Copa America". S Ďurom sme neváhali a ani výška štartovného (200 USD) nás neodradila. Na briefingu som stretol mnohých starých známych zo Svetového pohára a Majstrovstiev sveta. Pretekárov nebolo veľa, pretože tento pretek kolidoval so svetovým pohárom v Austrálii, no i tak tam boli také zvučné mená ako Turco, Castillejo, Crespo, Penso, Gomez a iní. Prvý deň sa letela trať s návratom 81 km. Dobré termické podmienky, slabý vietor a základne neskôr popoludní okolo 3000 m., to je stručná charakteristika tohto kola. Ja som doletel na desiatom mieste, Ďuro pristál niekde na tridsiatom kilometri. To sme ešte netušili, že to bude najlepší letový deň. Druhý deň bol charakteristický silným južným prúdením a nehodou, ktorá sa prihodila domácemu pilotovi, ktorého všetci prezývali "Cafe". V závetrí rozľahlého hrebeňa vletel do silnej turbulencie a v negatívnej rotácii padol až na zem. Kolo nikto nedoletel a nakoniec bolo anulované. Tretí deň organizátori vypísali voľný let na vzdialenosť. Pasca číhala asi na tridsiatom kilometri. Veľký vojenský priestor bolo treba obletieť južným okrajom. Silnejúci južný vietor to väčšine pretekárov znemožnil. Iba dvaja pretekári dokázali včas preletieť údolie s mestečkom Villa de Curra. Vyhral Leopoldo Turco so vzdialenosťou asi 120 km. Niekoľko pretekárov pristálo priamo v zakázanom priestore. Orlando pristál 10 km ďalej za zákazom a hneď sa rozprúdili živé debaty a dohady, či letel cez zakázanú zónu, alebo nie. Ani voľný deň nepriniesol zmenu prúdenia vzduchu, čo znemožňovalo vypísať a uletieť kvalitnú disciplínu. Organizátori v snahe zabrániť pristávaniu vo vojenskom priestore volili prvý otočný bod značne proti vetru, čím spôsobili, že až do konca pretekov nikto nedoletel do cieľa. Víťazom sa stal Carlo Daniel Gomez, nasledoval Penso a Turco. Favorizovanému Orlandovi neuznali akýsi otočný bod kvôli nesprávnemu fotografovaniu a skončil bez medaile. Ja som sa nakoniec umiestnil desiaty a Ďuro pätnásty. Okrem hore uvedených miest športová činnosť prebiehala v Meride-lietanie, na stolovej hore Roraajma - treking a bola splavená rieka Bum Bum.

Podľa rozprávania Ďura Buriana a Dušana Kultana napísal Ján Šipoš.

Akcie sa zúčastnili: Vladimír Schneider, Dušan Kultan, Juraj Burian, Rodolf Molnár, Miroslav Polák, Richard Krajčík a Mário Zváč.
Na záver patrí srdečná vďaka spoločnostiam Komplex a.s. Žiar nad Hronom, NOVO frukt a AMCOR Nové Zámky, EZ-elektrosystémy a.s. B.Bystrica, BOCA sport Bratislava a ďalším ktoré nám vdˇaka ich finančnej a materialnej podpore umožnili zrealizovať toto veľkolepé podujatie.