Trainstopping
cestovanie nákladným vlakom

Filus

Veľa ludi, ktorí sa dnes venujú skvelým zábavkám, už v detstve inklinovali k rôznym vylomeninám. Preto klasické hry, ako stavanie pieskových hradov a im podobné, velmi skoro začali liezť na nervy. Podobne to bolo aj s nami a tam niekde je toho všetkého počiatok. Niekde pri prvom úteku, malých šulcov, z nudného detského ihriska. Pretože človek, obzvlášť našej krvnej skupiny, sa potrebuje neustále hrať, bolo treba nájsť nové, kvalitnejšie ihriská. Našli sa. Obzvlášť oblúbené boli smetisko, les, strecha, kanál, stavba, jazero a železničná trať. Mimochodom, vždy na poprednom mieste v hitparde ihrísk. Často sme sa chodievali hrávať na koľajnice. Pozorovali sme z blízkosti rachotiace kolesá na spojkách kolajníc, hrali sa z výhybkami, kládli sme všemožné veci na kolajnice, lozili po odstavených vagónoch a tak. Časom sme trochu vyrástli, prestali sme sa hrávať pri trati. Objavili sme hory, vodu-tečúcu, vodu-stojatú (splavy, potápanie), jaskyne a skaly. Pri tom všetkom sme hodne cestovali, najčastejšie vlakom a na čierno. Kto by zbytočne vyhadzoval peniaze na zbytočnosti. Zato občas vyhadzovali nás z vlaku. Raz v lete na akomsi vandri nás tiež takto vyhodili. A tak sedíme na peróne, čakáme na ďalší osobák. Vegetujeme v popoludnujšom sparne, pofajčievame, niekto kýve nohami, druhý sa špára v zuboch, proste pohoda, hnijeme. Zrazu tam zvolna priroloval nákladný vlak. Vrhol tieň na miesto, kde sme sa vyvalovali. To spôsobilo, že v zavarených mozgovniach nastal aspoň aký-taký prenos informácií medzi neurónmi, ktorý vyústil do spontálneho zapojenia rečoveho aprátu niektorých jednotlivcov. Dôsledkom čoho bolo, ze Šoky oznamil: "Celkom pekný vláčik.", Sany zhodnotil, že "Dobre tieni." a Žaba nás všetkých schladil, že "Dlouho nebude". V dialke totiž naskočila zelená. A naozaj, vlak sa dal do pohybu. Všetci sme na seba pozreli, že ČO. Zrazu sme dvaja vedeli čo by sa malo urobiť, a ďalší dvaja to tušili. Potrebovali o 3s viac času, aby vyhodnotili vzniknutú situáciu. Mali smolu, lebo vyhodncovať museli už za drobného stresíku, ktorý expandoval rychlosťou velkého tresku. Vjednom momente si bolo treba si nahodiť bágel, zaviazať šnúrku, zobrať z lavicky krabičku cigariet, podať kamošovi spadnutú šatku. Popri tom všetkom sledovať ako sa tvári vlak. Ako sú rozmiestnení ľudia na peróne, aby sa im človek stihol vyhnúť. Medzitým z rýchleho kroku prechádzame do behu. Zároveň sledujeme vlak, typy vagónov. Za behu zahazdujem cigaretu, nešťastnou náhodu padá babke do košíka s malými kuriatkami, Šoky rozkopáva nejakú batožinu, čo si nevšimol. Vlak stále rovnomerne zrýchľuje. Štyria ľudia sa ženú nástupišťom, akcelerujú každým krokom. Posledné zhodnotenie, ako sú na tom ostatní. Šprintujem, zaregistrujem cieľ, začiatok vagónu so stupačkou uchopiť za madlo, posledné tri rýchle kroky, ááá hop. Bleskovo uvoľňujem miesto na stupačke Sanymu, ktorý bežal za mnou. Periférne zaregistrujem rozruch na nástupišti. Škoda, že nemám čas si ho vychutnať. Svižne preliezam čelnú bočnicu stredne vysokého uhláka. Rýchlo sa treba dostať do vagóna -blíži sa hradlo. Pri preliezaní si všimnem, že tie isté pohyby, akoby v zrkadle, prevádza Šoky, na zadnej bočnici a naraz dopadáme na dno prázdneho vagóna. V nasledujúcej sekunde za nami prikvitne zvyšok partie. Chvíľku sa krčíme pri bočnici, čakáme, až vlak vypadne zo stanice. Sme vonku, vlak si to hrkoce krajinkou a nás ide rozhodiť od ozajstnej detskej radosti, že sa nám opäť podarilo vyparatiť nejakú vylomeninu, že sme dokázali zmáknuť náš prvý hitlák, že máme vietor vo vlasoch, že opäť cestujeme, že ideme a nevieme kam, že nevieme, čo bude o minútu, že sme objavili nové dobrodružstvo, že proste sme tu a teraz. Zhruba takto nejak to celé začalo. Znovu sme objavili dávno zabudnutý šport amerických tulákov - hoboes, ktorí sa podobným spôsobom flákali po celých Štátoch ešte za čias pary a Jacka Londona.