Rogalom z balóna

Miloš Václav

Že majú Trenčania v aeroklube balón, to som vedel, ale že si ním môžu lietať kedy chcú a kadiaľ chcú, to bola pre mňa novinka. "Tak poďme zajtra poobede aj s rogalom a vypustite ma z tisíc metrov", navrhol som im a hoci návrh prijali so zmiešanými pocitmi, vyrazili sme na druhý deň do opustenej doliny, aby nás nikto nerušil. Pôvodne mal so mnou skočiť aj jeden parašutista, ale ten si to počas bezsennej noci rozmyslel. Nafúkli sme balón a ja som zostavil erárneho a trochu ošumelého Magica (lepšie rogalo mi nikto z kamarátov na takú akciu nechcel požičať). Krídlo sme priviazali cez dieru v plachte v hlavnom uzle a na jednu z bočných karabín koša. Janči Kalafut dobre prikúril a už sme stúpali 3-4 m/ s dohora. Teoretický problém, či štartovať skôr nosom dolu alebo s rogalom vodorovne, sa po vzlete vyriešil sám od seba, keď som ostal visieť šikmo dolu a už s tým nešlo nič urobiť. Horšie bolo, že nesymetricky zavesené a trochu dokrivené rogalo začalo rotovať ako detská vrtuľka a krútilo sa šialenou rýchlosťou, až konce krídel svišťali. Postavil som sa do hrazdy a odpojil poistné lano, aby sa do seba nezamotali. Posádka zatiaľ márne hľadala v koši nejakú tyč, ktorou by ma mohli harpúnovať a zastaviť. Jasné, že nič nenašli a tak sme aspoň stúpali pomalšie, aby som sa z tých otáčok úplne nezbláznil. Vo výške 1500 m sme ukončili výstup a začali klesať, aby balón po odľahčení nazačal stúpať neprípustnou rýchlosťou. Kalafut vytiahol nôž. Rogalo sa zastavilo, ale tesne pred štartom sa prudko roztočilo a tak som reval ako o život: Neréééž!" Začali sme znova stúpať, presvedčil som sa že mám obidva záložáky v poriadku a Inna v balóne s padákom na chrbte sa zaoberala myšlienkou, že mi v krajnom prípade skočí na pomoc. Urobili sme druhý pokus: metrové klesanie, rogalo sa zastavilo v mŕtvom bode: TERAZ! Odpadol som s pocitom, že mám iba konštrukciu bez plachty. Po sekunde absolútne voľného pádu sa nos Magica začal skláňať viac a viac k zemi, až sa môj eroplánik v tretej sekunde chytil a sily v hrazde boli ako majú byť. To som si ale ešte chvíľu počkal, nechal som ho rozhulákať naplno, mľaskol som sa do pravého rohu, naplno odtlačil a stúpavou zátačkou za hrozného jačania som oslávil svoj prvý štart z balóna. V prútenom koši zavládla eufória, posádka vrešťala, objímala sa od radosti, lebo ktosi prišiel pred vzletom s teóriou, že prudko odľahčený kôš skočí do balóna. Vypúšťali vzduch nielen z pľúc, ale aj ventilom z balóna, takže klesali -5 m/s a ja som mal čo robiť, aby som im stačil. Vo večernom tichu "Laugarício" mäkko dosadlo na pole vedľa Trenčianskej Teplej a ešte niekoľko minút sa jemne kolísalo nad zemou ako veľká hruška. Obletel som 22-metrový kolos a mäkko pristál vedľa koša. Nasledovala bežná prax (balónisti ju dobre poznajú), keď sa proti nám cez pole vyrútilo obyvateľstvo dediny v papučiach a na bicykloch s kríglami v rukách... a až za úplnej tmy sme sa dostali na to správne miesto, kde sa končia všetky takéto akcie - do krčmy!